Enrique Villanueva: osobní zkušenost s protokolem CE5

Sme v údolí San Fernado a budeme sa rozprávať s Enrique Villanueva. Prijal naše pozvanie ako hosť série, v ktorej ľudia hlavne z latinskej Ameriky rozprávajú o svojich stretnutiach s mimozemskými bytosťami. Delia sa s nami dobrovoľne o informácie a zážitky. Chcem sa Enriqueho najskôr spýtať: Si z Peru, môžeš nám porozprávať niečo o sebe?

– Narodil som sa v Lime, hlavnom meste Peru. Prvýkrát som videl mimozemskú loď, keď som mal 7 rokov. Hral som sa vonku pred domom s kamarátmi. Zbadali sme svetlá a vzápätí blesk taký jasný, že noc bola zrazu ako deň. Bol som ohúrený. O niekoľko dní neskôr sa priblížila ďalšia loď. Bol som blízko domu a videl som ako deti bežia na cestu. Bežal som za nimi, snažili sme sa zistiť, čo to je. Zbadali sme vec, ktorá vyzerala ako dva dotýkajúce sa taniere a pohybovala sa veľmi potichu a zároveň rýchlo. Pamätám si ako dospelí spomínali inváziu mimozemšťanov. Boli sme malí a pýtali sme sa, čo je to? Čo je mimozemšťan? Čo je UFO? Myslím, že to bol prvý popis niečoho takého. Môj otec sa vždy zaujímal o paranormálne javy.

– Takže to bol tvoj otec. Čím bol?

– Pracoval ako lekár pre políciu. Bol členom rádu Rozenkruciánov, potom patril ku gnostikom, neskôr k slobodomurárom. Zaujímal sa o rôzne spôsoby prebudenia vedomia. Keď som sa narodil, knižnica v našom dome už bola plná rôznych kníh z týchto oblastí. A keď som po prvýkrát uvidel mimozemské vesmírne lode, pýtal som sa otca a on len ukázal na knižnicu a povedal – tu máš veľa kníh, v ktorých môžeš hľadať. A tak som sa dostal od informácií o UFO až k joge a astrálnemu cestovaniu. Bol som veľmi zvedavý a pamätám sa na svoj prvý zážitok s astrálnym cestovaním. Bol som zrazu spontánne mimo svojho tela niekde inde. Zo začiatku som sa toho bál a nevedel som ako to kontrolovať. Neskôr som si osvojil niekoľko techník, ale zistil som, že astrálna pláň má rovnaké obmedzenia ako tento fyzický svet. Nedosiahol som tam žiadne otvorenie vedomia, to sa dá dosiahnuť len v tomto fyzickom svete, keď zažívam svoju fyzickú prítomnosť. Takže som sa vzdialil od astrálneho cestovania, sústredil som sa na meditácie a snažil som sa pochopiť zmysel existencie. Od 12. do 16. roku života som hľadal. V 16-tich som začal vídať UFO. Vždy, keď som vyšiel na strechu nášho domu, videl som svetlá. Nebol som si istý tým, čo to môže byť, možno UFO. Bolo to príliš vysoko, aby som to mohol rozoznať. Bolo to ako hviezdy, ktoré sa pohybujú, prekrížia svoje cesty alebo sa hýbu krížom krážom po oblohe. V meditácii som vyslal myšlienku, že hľadám tam hore priateľa. Necítim sa tu ako doma, možno to bude niekoho zaujímať a porozprávame sa o tom. Mal som s nimi potom astrálne zážitky. Najskôr mi zavolali. Bolo to takto: V jedno popoludnie som odpočíval, keď som zrazu počul zvoniť telefón. Spýtal som sa, či to niekto pôjde zdvihnúť. Nikto ale v dome nebol. Bežal som teda k telefónu, zdvihol som slúchadlo a hlas mi povedal: Chcel si priateľa? Sme v Slnečnej sústave, čoskoro sa uvidíme. Bol som prekvapený, očakával som niečo vo svojej mysli, nejakú formu telepatie a toto je cez telefón. Potom som zavesil a telefón stále zvonil. Uvedomil som si, že som tam nebol. Bol som stále vo svojom tele, ktoré odpočívalo v posteli. Okamžite som vstal, teraz už vo svojom fyzickom tele a bežal som k telefónu, ktorý stále zvonil. Zdvihol som slúchadlo, ale nikto sa neozval. Mal som ale silný pocit, že tá komunikácia naozaj prebehla. Použili symbol telefónu, aby mi dali vedieť, že sa chcú dostať bližšie. A bol som otvorený takému zážitku. Potom  v Peru v televíznych správach na kanáli 4 vysielali o skupine RAMA.

– Priblížme si túto skupinu, je to skupina okolo Sixta Paz Wellsa.

– Je to skupina ľudí, ktorí kontaktujú  mimozemšťanov. V roku 1974 začali bratia Sixto a Charlie Paz kontaktovať mimozemšťanov a boli pozvaní do ich kozmickej lode. Sixto a celá komunita zažili stretnutia na rôznych úrovniach.

– Tie bytosti sú podobné ľuďom?

– Vyzerajú ako ľudia. V tomto bode mám viac otázok ako odpovedí. Môžem povedať len čo som zažil ja sám, čo som z toho pochopil, ale nie som si 100%-ne istý ich pôvodom a stále spochybňujem niektoré vlastné zážitky.

– Spomínal si, že ti zavolali. A potom si sa rozhodol pridať ku skupine RAMA, taký bol tvoj zámer. Čo nasledovalo?

– RAMA bola toho času uzavretá skupina. Nechceli, aby som sa zúčastňoval na ich stretnutiach. Nemal som na to prípravu. Povedali mi, že potrebujem aspoň rok prípravy, aby som sa dostal na stretnutie s mimozemšťanmi. Na jedno stretnutie som sa rozhodol ísť aj napriek zákazu. Spolu s otcom sme sa v daný deň vybrali do púšte Chilca, ale stratili sme sa uprostred púšte a nedostali sme sa na miesto stretnutia. Keď sme prichádzali späť do mesta, celé mesto bolo bez elektriny. Bolo to v tej dobe bežné, pretože bol vtedy terorizmus. Bývalo to hrozné, teroristi zvykli vypnúť zdroje elektrickej energie, takže sme predpokladali, že aj tentokrát ide o teroristický útok, boli sme na to zvyknutí. Prišli sme teda do mesta akoby sa nič nedialo. Spomínam si, že som šiel domov a položil som si sviečku k posteli. Potom som počul vibráciu zvuku, niečo ako zzzzz. Pripadalo mi to veľmi silné. Uvedomil som si, že psy to vnímajú tiež, pretože začali hlasno štekať. Šiel som dole za bratom a spýtal sa ho, či to počuje. Nepočul nič. Povedal som, že asi počujem rovnako ako psy, niečo som cítil. Išiel som si hore ľahnúť. V noci som mal veľmi silný zážitok. Stretol som dve malé bytosti. Vzali ma do svojej lode. Bol som tiež malý. Vzlietli sme, ukázali mi základňu na odvrátenej strane Mesiaca. Tam mi vysvetlili veľa vecí o slnečnej sústave a mimozemských základniach v nej. Bolo to toľko informácií, že keď som sa prebudil, bol som v šoku. Nechcel som sa o tom rozprávať s rodinou alebo priateľmi, potreboval som byť s niekým, kto ma pochopí. Vtedy som sa rozhodol, že sa stanem členom skupiny RAMA. Šiel som za nimi a porozprával im svoje zážitky. Porozprával som im svoje sny, rozprával som im o zvláštnej knihe s mnohými symbolmi a oni mi povedali, že o nej vedia a že takú informáciu dostali pred mnohými rokmi. Rozprávali o kronike Akáša a o tom ako súvisí s históriou ľudstva a dávnymi civilizáciami na našej planéte. Konfrontoval som informácie z oboch zdrojov a stal som sa členom RAMA. O niekoľko týždňov nato sme mali po prvýkrát stretnutie spoločne s novými členmi skupiny, pretože som vstúpil do skupiny spoločne s ďalšími mladými ľuďmi v mojom veku. Bolo nás 15 v púšti Chilca o polnoci. Videli sme ako sa k nám približujú svetlá. Boli na vrchole hory v zoskupení, potom niektoré klesli, ďalšie vzlietli a ostatné sa pohli do strán. Jedna z lodí sa k nám priblížila. V našej skupine boli dve dievčatá, jedno z nich bolo veľmi v strese a nervózne, začalo plakať. Potom loď zastavila a začala klesať asi 15 m od nás. Chcel som sa k nej rozbehnúť. Naša inštruktorka Edwina Greta nám povedala, aby sme sa nepribližovali.

– Bolo to v noci?

– Áno, v noci, bolo to prvé stretnutie s novou skupinou. Neskôr boli tieto stretnutia bežné. Zakaždým, keď sme šli do púšte, videli sme ich. Trocha ma to začalo nudiť. Nestačilo mi iba vidieť lode, chcel som zažiť niečo viac. Zasvätil som všetok svoj čas tréningu v RAMA. Stal som sa vegetariánom, veľa som meditoval, robil som dychové cvičenia a ďalšie veci, ktoré nám v skupine odporučili. Chcel som mať hlbšie zážitky. Skúšal som automatické písmo. Naša nová skupina nemala anténu. Anténa je osoba, ktorá dokáže otvoriť telepatický kanál a prijímať informácie týkajúce sa celej skupiny. V našej skupine ešte nebol nikto taký a myslel som si, že by som to mohol byť ja. Vzal som si pero a papier rovnako ako to urobil Sixto pred rokmi.

– Automatickým písmom sa dajú kresliť aj rôzne obrazce.

– Áno, presne, cítite impulz a potom prídu myšlienky a cítite, že sa vám chce písať. Nikdy predtým som to nezažil, ale vedel som ako nato. Sadol som si s perom a papierom a čakal som. Otvoril a vyčistil som si myseľ a o 15 minút neskôr nič neprichádzalo. Iba akási energia mi prechádzala plecami. Ďalší deň som to skúsil znova a cítil som niekoho prítomnosť. Obzrel som sa, ale nič sa nedialo. Tretiu noc o 11-tej som si povedal, že to skúsim naposledy. Ak sa ani dnes nič nestane, nestane sa to nikdy. Mal som pred sebou papier a pero, zavrel som oči, vyčistil som si myseľ. Pocítil som opäť prúd energie, niekoho prítomnosť. Stále som čakal a teraz som cítil prítomnosť niekoho veľmi silno. Otvoril som oči, aby som sa presvedčil, či niekto nie je v miestnosti. Myslel som, že by to mohol byť otec alebo brat, že sa zobudili a idú do kuchyne.

– Bolo to v noci?

– Áno, v noci, každú noc to bolo v tom istom čase o 11-tej. Nikto tam nebol. Chytil som opäť pero a papier, zatvoril oči a vtedy som pocítil ako sa niekto za mnou približuje. Zvláštne bolo, že som videl ako sa jeho ruky približujú hoci som mal zavreté oči. Videl som ako sa ruky približujú zozadu k mojej hlave. Z dlaní prúdila energia cez moju lebku zzzz – zzzz. Tretí prúd energie bol ako explózia na mojom čele. Otvoril som oči. Ktosi stál na druhej strane izby. Bol som v šoku. Nečakal som to. Čakal som hlas vo svojej mysli, ktorý mi niečo povie, ale namiesto toho bol niekto v mojej izbe. Chcel som utiecť. Srdce mi bilo veľmi rýchlo.

– Bolo cez neho vidieť? Bol transparentný?

– Nebol priesvitný, ale okolo tela mal niečo ako kontúru svetla. Nebola to aura, bolo to niečo iné.

– Nebol to hologram?

– Mohlo to byť niečo podobné. Nedotkol som sa ho. Ale videl som svetlo okolo neho. Bol veľmi vysoký asi 1,90 m.

– Aké mal vlasy? Aký bol?

– Mal rovné vlasy dlhé po plecia.

– Boli svetlé alebo tmavé?

– Boli biele.

– Biele?

– Áno ako majú starci. Ale nebol vôbec starý. Vyzeral na tridsiatnika.

– Niečo ako platinový blond.

– Áno, niečo také.

– A ako ďalej vyzeral?

– Ako Mongol, orientálny typ. Mal oči ako Číňan a vysoké lícne kosti. Veľmi sa podobal na človeka, bol exoticky krásny. Hoci mal oblečenú hodvábnu tuniku, bolo jasne vidieť jeho atletickú postavu.

– Akej farby bola jeho tunika?

– Bielej.

– Takže bol oblečený v bielom.

– Áno, stál tam ako som povedal. Bol som v šoku, nečakal som to. Cítil som, že ak to pôjde takto ďalej, o chvíľu skolabujem. Cítil som srdce v krku. Čakal som, nepovedal nič. Otvoril som ústa a povedal som:  Povieš niečo, aby som si to mohol napísať? Chcel som prelomiť ľady, pretože som sa necítil dobre, atmosféra bola hrozná. Potom sa na mňa pozrel a pocítil som energiu, ktorá z neho vychádzala. Nevidel som ju, hoci som videl kontúru svetla, ktorá ho obklopovala. Cítil som ako ma zaplavuje jeho bratská láska. Bol to veľmi silný pocit. Môj mozog ho ihneď preložil ako „malý brat“. To boli jeho prvé slová. Cítil som to, cítil som, že je môj brat, vôbec som o tom nepochyboval. Vychádzal z neho pocit akoby hovoril: Neublížim ti, nespravím ti nič zlé, uvoľni sa, som tu, aby som ťa objal. A vtedy som sa uvoľnil, všetko zo mňa opadlo. Bolo ale zvláštne, že som nedokázal vysloviť ten milión otázok, ktoré som mal predtým ako prišiel. Potom mi povedal: Musel som prísť dole, pretože ty nie si anténa. Choď späť ku skupine a vysvetli, čo sa stalo. Povedz im o spôsobe, akým sa treba pripraviť na komunikáciu. My sme pripravení. Medzi vami už je niekto, kto má otvorený kanál, chceme, aby sa pripravil. Choď a povedz im ako to funguje a uvidíš.

– A technika…

– Nie, len mi povedal, aby som šiel ku skupine. A potom dodal: Zakaždým, keď budem chcieť urobiť niečo pre skupinu, budú pripravení mi pomôcť. Potom prišiel moment ticha, čakal, že niečo poviem. Chcel som hovoriť, ale nemohol som. Iba sa na mňa usmial. Potom sa kontúra svetla okolo neho rozjasnila a jeho obraz zmizol v bodke. Presne ako u starých televízorov, keď ich vypnete a obraz zmizne. Čudoval som sa, či sa to naozaj stalo alebo čo sa mi deje v mozgu.

– Keď sa s tebou rozprával, videl si ako sa mu hýbu ústa alebo si to videl v mysli?

– Môj mozog prekladal pocity do môjho vlastného jazyka.

– Znelo to ako tvoj hlas alebo bol jeho hlas iný?

– Je to skôr načúvanie, nie je to zvuk. Hoci môžeme spojiť hlas so zvukom, pretože sme zvyknutí rozprávať sa sami so sebou, ale v skutočnosti to nie je zvuk, je to viac pocit, ktorý náš mozog prekladá do slov nám blízkym.

– Pretože rozprával po španielsky.

– Ja som rozprával po španielsky, on rozprával v pocitoch.

– Je to zaujímavé. Tieto návštevy boli v rôznych krajinách, ale to neznamená, že títo ľudia idú do školy a naučia sa všetky jazyky. Majú skôr taký spôsob odovzdávania myšlienok a pocitov, že ich dokážeme prijať v našom vlastnom jazyku, nie?

– Áno, myslím, že je to telepatia. Nie je to iba prenos slov a myšlienok, ale prenos pocitov. A myslím si, že pocity sú hlbšou úrovňou myslenia. Sú myslením, ktoré zahŕňa všetko živé.

– Tento druh komunikácie je veľmi dôležitý, Enrique, pretože keby sme takto dokázali komunikovať na Zemi, neklamali by sme, neexistovali by nedorozumenia, boli by sme všetci v rovnakej pozícii, čo by pomohlo zrušiť všetky komunikačné bariéry na tejto planéte.

– Pravdepodobne v budúcnosti pochopíme, že nie je dôvod báť sa jeden druhého. Keď dokážeme toho druhého vnímať, nebudeme mať potrebu nikoho napadnúť. Bol som v strese, pretože som očakával útok, pretože to bolo pre mňa niečo neznáme. Ale keď ma nechal pocítiť bratskú lásku, uvoľnil som sa a prijal som ju.

– Dobre, skončili sme ako ti povedal, aby si šiel späť ku svojej skupine a že nie si anténa. Čo sa stalo potom?

– Vrátil som sa späť ku svojej skupine. Hrali stolný tenis. Spomínam si, že som vtedy vôbec nemal chuť venovať sa meditácii, trval som na tom, čo máme spraviť. Povedal som im, čo sa stalo, ale väčšina mi neverila. Vraveli, že je nemožné, aby bol niekto v mojej izbe. Ja som však hovoril, že možno sa to v RAMA nestalo nikdy predtým, ale mne sa to naozaj stalo. Ale stále iba hrali ping-pong. Potom však prišiel Victor Venides. Bol 2 týždne služobne odcestovaný. Vrátil sa a bol jediný, kto zareagoval na moje rozprávanie a povedal: Enrique, ako si to spravil? A ja som povedal: – Poďme do obývačky, ukážem ti ako.-  Priniesol som pero a papier. – Nie som anténa, ale takto by sa to malo robiť. Iba to opakuj celý deň.- Povedal som mu, že som to skúšal v noci a toto sa stalo, ale nemohol som tvrdiť, že sa mu stane to isté. – Vyskúšaj to a uvidíme, čo sa stane.- Skúsil to. Na druhý deň, keď cestoval autobusom do práce, sa mu niečo prihodilo. Začal vnímať myšlienky vo svojej hlave a nedokázal ich kontrolovať, vzal si kúsok papiera, myslím, že to bol servítok a začal nekontrolovane písať. Tak prebehli prvé dva týždne. Všade kde práve bol, prijímal informácie, písal dokonca niekedy na svoje ruky. Neskôr to dokázal ovládať a bol pokojnejší, keď dostal informáciu. On bol anténou.

– Takže on bol anténou skupiny. Ako dlho si bol súčasťou skupiny?

– Nasledujúce dva roky sme boli spolu. Cez Victora sme dostali veľa pozvaní do Marcy, čo je miesto vysoko v Andách, kde prebehli stretnutia a komunikácia s týmito bytosťami, neskôr do Nazcy južne od Limy, boli to rôzne miesta už známe výskytom návštev z iných planét. Zdá sa, že mimozemšťania používajú na pohyb okolo Zeme špeciálne špirály.

– Vyzerá to tak, že na planéte je sieť a oni používajú tieto špirály na premiestňovanie. Povedali ti, odkiaľ pochádzajú?

– Spomínal som už, že som si nedokázal vyčistiť myseľ natoľko, aby som im mohol klásť otázky. Niekedy som sa ich pýtal, ale v inom kontexte. Niekedy počas meditácie som ich jasne videl a bol som taký pokojný, že som sa ich dokázal pýtať. Prijal som ideu, že pochádzajú zo základne na jednej z planét slnečnej sústavy. Sixto a RAMA poukazovali na rôzne miesta vo vesmíre. Vraveli, že niektoré základne sú kolóniami Orionu, iní vytvorili kolónie na Venuši. Nie že by život z Venuše priamo pochádzal, vytvorili ho umelo.

Nebol som si istý, bol som iba otvorený, bolo to dva roky potom ako som bol v skupine RAMA. Počas meditácie som sa stretol s jednou z bytostí menom Sordas.

– Ako sa volal?

– Sordas. Podľa informácií RAMA pochádzal z jednej z planét súhvezdia Alfa Centauri. To sú veci, ktoré neviem dokázať, pretože patria k všeobecným znalostiam skupiny RAMA.

Sordas bol predo mnou a mal som toľko otázok, ktoré som nedokázal vtedy vyjadriť, bol som veľmi sklamaný. Spomínam si, že som mu povedal: – Prišiel si z iného súhvezdia a ja som tu a musím veriť všetkému, čo prinášate, ale nie som si istý, či vás mám považovať za to, čo o vás hovorí celá skupina. Nie som si istý, či si mimozemšťan, možno ani nie si bytosť, možno si len hologram, možno si súčasťou kontrolného mechanizmu, ktorý nás sprevádza touto ilúziou alebo novou mytológiou. Neviem, pýtam sa sám seba. Myslel som, že si možno len súčasť systému.-  A on mi povedal: – Myslíš, že nie som skutočný. Použi to isté tvrdenie na seba. Spýtaj sa sám seba do akej miery si reálny.- Použil som to isté, pozrel som sa na seba a zistil som, že vlastne vôbec neviem, kto som. Takže sme sa dostali na rovnakú úroveň. A som rád, že takto odpovedal, pretože ma postavil pred správnu otázku – Kto som a čo tu robím? A prijal som jeho odpoveď. Nepotrebujem vedieť, či naozaj pochádza z Apu, z planéty v súhvezdí Alfa Centauri. Iba som chcel byť múdry.

– Myslím, že sa chceš prebudiť, pretože ľudia, ktorí sú bdelí, sa dostanú rýchlejšie k pravde, k čistej pravde, nie k tej, ktorá je omotaná okolo všetkých tých ilúzií na tejto planéte. Boli v celej vašej komunikácii odpovede na otázku ohľadne tvojej úlohy, prečo si tu?

– Je to zaujímavé, neodpovedajú na otázky priamo ako by sme chceli. RAMA je jedným kontaktom spomedzi mnohých a na individuálnej úrovni sme všetci iní. Keď som odišiel z RAMA, mal som iné zážitky, ktoré dávali viac zmysel tomu, čo som zažil v RAMA.

– Rozumiem, rozprávala som sa s viacerými ľuďmi, ktorí stretli mimozemšťanov. Cítia sa rovnako. Dostávajú viac odpovedí na individuálnej úrovni ohľadom svojho poslania. Veľa ľudí sa chce dozvedieť pravdu a pracovať na zjednotení ľudstva, aby sme mohli mať kontakt s vesmírom.

Prečo si tu? Prečo si v Kalifornii? Prečo si odišiel z Limy, z Peru, opustil si kultúru, ktorá je oveľa menej deštruktívna, viac otvorená ako USA? Ako to cítiš?

– Vďaka stretnutiam s mimozemskými bytosťami som si uvedomil, že rozširovaním vedomia na osobnej úrovni človek zároveň pozdvihuje celú komunitu. V Peru som zažil veľmi ťažkú osobnú krízu, dostal som sa veľmi blízko smrti a uvedomil som si, že moje poslanie nie je v Peru.

– Hovorili sme o nadväzovaní kontaktu. Myslím si, že nie sme na to veľmi pripravení, pretože mimozemšťania sú tak nad nami, sú tak vyvinutí. Ani neviem ako by sme s nimi nadviazali spojenie, ako by sme sa s nimi rozprávali. Mohli by sme sa s nimi spojiť srdcom. Na to musí byť ale človek dobrý, aby sa s nimi spojil.

– Človek môže byť zlý v dobrom slova zmysle. Nevšímajú si, kto je dobrý a kto zlý. Nemyslím si, že nás posudzujú týmto spôsobom. Vidia len, kto zvyšuje vibrácie smerom k nim. Už viac neverím na zlých alebo dobrých ľudí. Myslím, že všetci máme potenciál otvoriť si srdce. Videl som ľudí, ktorí boli dlhý čas v zlej situácii a stali sa veľmi pokornými. Myslím, že všetci máme možnosť rozšíriť si vedomie.

– Keď hovoríš o zvyšovaní vibrácií myslíš tým, že musíš byť v tom momente na určitej vibračnej úrovni, aby si s nimi mohol komunikovať? A znamená to vždy meditáciu?

– Nie, nie vždy. V meditácii môžete byť, keď ste bdelí. Ak ste sa dlhodobo venovali meditácii, dokážete byť v tom stave aj keď sa rozprávate s ľuďmi alebo nakupujete. Mali by ste dosiahnuť úroveň vnútornej vyrovnanosti medzi fyzickým, mentálnym a spirituálnym.

– Ako si dosiahol vnútornú vyrovnanosť? Prišla ako výsledok tragédie alebo tréningom?

– Mimozemšťania spomínajú stav vedomia, ktorý nazývajú štvrtou dimenziou vedomia. V RAMA sa o tom hovorí ako o úrovni, ktorú môžeme dosiahnuť ako ľudstvo. Keď sa o tom začalo hovoriť, vôbec ma to nezaujímalo. Zaujímali ma stretnutia, chcel som, aby ich kozmické lode pristáli, chcel som sa stretnúť s bytosťami. Pozvali ma potom do svojej lode a myslel som, že som pripravený. Stále som o tom hovoril: – Som pripravený.- Moji priatelia boli pri tom.

– Kde to bolo?

– Bolo to vo zvyčajnej lokalite v Lime pri mori. Nebo bolo jasné, videli sme preletieť loď. Moji priatelia kričali: – Pozri, tam!- A ja som povedal: – Nudí ma to, chcem byť vo vnútri. Ešte tej noci, bolo okolo 3. hodiny nad ránom, cítil som tú istú energiu, ktorá predtým prúdila cez moju hlavu. Tentokrát som ju cítil v hrudi. Spal som a zrazu som zacítil zzzz-zzzz. Prechádzalo to cez moju hruď a vychádzalo z chrbta. Potom som otvoril oči a uvidel som mimozemšťana. Bol obrovský, mal zohnutú hlavu, aby sa nedotýkal plafónu. Mal otvorené dlane a vychádzalo z nich modré svetlo smerom do mojej hrude. Myslel som, že je to sen. Potom držal nado mnou ruky. Cítil som niečo v hrudi a ten pocit bol veľmi reálny. V tom čase som sa snažil prijať správy pomocou automatického písma. Vystrel som ruku a dotkol sa jej. Bol taký obrovský, že keď urobil krok, bol na druhej strane postele. Držal ma a cítil som teplo. Myslel som na to, že som bdelý, pozrel som sa cez okno a videl som jasné pulzujúce svetlo. Vtedy som pozrel na neho. Povedal: – Si pripravený?- Nebol som.

– Rozumiem.

– Pustil som jeho ruky, ustúpil som a povedal: – Nie, nedokážem to, prepáč.- Človek toľko túži po takomto zážitku a keď príde, nedokáže to ustáť.

– Viem, je to hrozné. Bol si pripravený neskôr?

– Až o niekoľko mesiacov nato. Vtedy mi povedal, že príde správny čas. Neodišiel, prišiel ku mne bližšie, dal na mňa ruky. Stratil som vedomie. Keď som sa zobudil, cítil som sa akoby som večer predtým pil. Utekal som do kúpeľne a zvracal som. Vypľul som čosi ako veľmi tvrdý tmavý kameň. Myslím, že mal liečivú silu. O 6 mesiacov neskôr som bol vo sne pozvaný na stretnutie: – Pozývame teba, Lorenza a Miguela.- Boli to priatelia zo skupiny. Nemali sme sa spolu rozprávať, mali sme prísť na dohodnuté miesto v určenom čase. Bolo to v púšti Chilca. Šiel som tam bez toho, aby som niečo povedal. Vzal som si batoh, spací vak a prišiel som na miesto. V okolí nie je žiadne mesto ani svetlá. Prvú noc som čakal na kamarátov. Ďalšiu noc som sa veľmi bál, pretože som v noci videl lode. Povedal som im, že nie som pripravený bez kamarátov. Šiel som spať. Miesto, kde som bol, je obklopené malými kopcami a medzi nimi je priechod. Zobudil som sa okolo 5. hodiny ráno.  Všimol som si, že  cez priechod ku mne prichádza hustá biela hmla. Keď som to videl, pomyslel som si, že to nie je normálne. Nechcel som tam byť, ale bola to jediná cesta k diaľnici. Nechcel som, aby sa hmla dostala až ku mne. Zobral som si veci a šiel som. Nechcel som vnímať tú hmlu, iba som šiel a šiel.

– Nemohla to byť púštna búrka?

– Nie, púštna búrka je iná, toto bola hmla, hustá hmla. Šiel som k priechodu keď som sa zrazu ocitol v tej hmle. Vravel som si, že sa nezastavím, kráčal som ďalej. Zrazu som počul kroky. Myslel som, že je to ozvena mojich vlastných krokov. Hovoril som si, že je všetko v pohode, nič sa nestalo. Šiel som ďalej. Vtom som začul zvuk taký silný, že mi skoro explodovali uši. Bolo to akoby veľký kus kovu dopadol na zem uprostred ničoho. Bolo to blízko mňa. Sadol som si a modlil som sa: – Prosím, nie som pripravený, nechcem dnes nič zažiť, nie som pripravený. Keď som prestal, všimol som si niečo, čo buď vyrábalo alebo pohlcovalo tú hmlu, pohybovalo sa to dookola po mojej ľavici. Otočil som sa tým smerom a všimol som si siluetu veľmi vysokého chlapíka. Mal prinajmenšom 270 cm. Šiel som smerom k autobusovej zastávke, nastúpil som a pozrel som sa na hodinky – bola 1 hodina popoludní. Chôdza odtiaľ trvala iba 4 hodiny. Malo by byť teda iba 9 hodín ráno. Stratil som niekoľko hodín a neviem, čo sa medzitým stalo.

– Nevieš, čo sa stalo?

– V autohypnóze, pretože som hypnoterapeut, som sa dostal na miesto, kedy som sa otočil k tomu chlapíkovi a šli sme spolu k akémusi oblúku. Prešiel som tým oblúkom. Boli sme uprostred priestoru, v ktorom boli pyramídy horiace naoranžovo. Postavili sme sa pod ne a to je všetko.

– Myslíš, že ťa zobral tam odkiaľ je? Bolo to cez nejaký portál?

– Určite viem, že ma zobral na nejaké miesto a dal mi informáciu o mojej ceste do inej krajiny, ktorú som potreboval. Určite viem, že do mňa vložil program, ktorý som mal nasledovať a ktorý som si mal pamätať vedome. Takže som bol vlastne vyslaný na iné miesto. Po tomto zážitku som sa takmer utopil v oceáne. Plával som so svojimi priateľmi veľmi skoro ráno. Bol som..

– Bolo to v Peru?

– V Peru, v Lime. Zrazu sa oceán rozbúril. Priatelia spali na pláži, bojoval som sám o život. Myslel som si, že zomriem. Nikto tam nebol, priatelia spali, bolo to veľmi skoro ráno. Prosil som aspoň o 5 minút, aby som sa mohol rozlúčiť s rodinou, s priateľmi, s kýmkoľvek. Bojoval som a zrazu som videl niekoho plávať. Asi 50 metrov odo mňa plával muž, vyzeral veľmi silný. Pomyslel som si, že ho asi niekto poslal, aby ma zachránil, tak som plával k nemu ako som vládal. Keď som bol 5 metrov od neho, zodvihol hlavu, pozrel sa na mňa a povedal: – Prosím, pomôž mi, topím sa!-

– To ti povedal?

– Áno, to mi povedal, takže sme boli dvaja. Nemohol som uveriť tomu zlému žartu. Sťažoval som sa Bohu. K mužovi som sa otočil chrbtom, vôbec ma nezaujímal, nechcel som zomrieť. Pokúšal som sa plávať smerom k pobrežiu. Ale ako som plával, uvedomil som si, že ak tu toho muža nechám, ak vyviaznem bez neho, budem rovnako mŕtvy ako som teraz. On je jediná rodina, ktorú mám, on je tá rodina, o ktorú som prosil, od čoho utekám?

– Bol to mimozemšťan?

– Nie.

– Bol to človek?

– Bol to človek. Plával som mu v ústrety. Dostal som sa k nemu bližšie. Bol veľmi vyľakaný, plakal. Myslel som na to, že buď sa dostaneme von spolu alebo pôjdeme na druhú stranu spolu, ale budeme v poriadku. Začali sme bojovať spolu a pocítili sme moment, kedy sme už nevládali. Oťaželi nám ruky aj nohy. Oceán nás stále ťahal späť. Ale bol som pyšný na brata vedľa mňa, pocítil som lásku k celému ľudstvu a všetkému a uvedomil som si, že je to vlastne v poriadku, že toto je najlepší spôsob ako odísť. Nedokázal som povedať nič viac. Iba som sa naňho usmial a on si uvedomil, že to je všetko. A vtom prišlo niečo ako explózia života z mojej hrude všetkými smermi a oceán sa utíšil. Zrazu bol pokojný ako šálka čaju. Čudovali sme sa, čo sa stalo. V tom momente ako som akceptoval, že zomriem, prijal som ten pokoj, celý oceán sa upokojil. Vyšli sme z vody. Nechal som ho na brehu, ani som sa ho nespýtal na meno a šiel som ku svojmu uteráku. Môj kamarát sa zobudil a vraví: – Enrique, mal som sen. Pôjdeme do USA a nejaký čas tam budeme žiť. –  A ja som povedal: – Myslím, že to tak bude.

– Takže tak si sa sem dostal.

– V ten deň som si uvedomil, že tu nie sme kvôli sebe samým. Sme tu kvôli druhým. Ak by som sa vtedy pokúsil zachrániť len sám seba, pravdepodobne by som zahynul. On zachránil mňa. Uvedomil som si, že zakaždým, keď sa pokúsite niekoho zachrániť, zachránite samých seba, zachránite ľudstvo. Vedel som, že sa dostanem na výnimočné miesto. Požiadal som o víza do Ruska, Číny a USA. Dostal som víza do USA a tak som prišiel sem.

Uvedomil som si, že sme ako ihly v akupunktúre. Sme presne v tom bode, kde máme byť, aby sme aktivovali sieť na danom mieste. V RAMA sa vždy hovorilo o čísle 33 ako o aktivátore vedomia. Myslím, že v Kalifornii sme na 33. rovnobežke, nie som si istý, niekto mi to povedal. Sme na tom mieste, kde žijeme z nejakého dôvodu. Som si istý, že program, ktorý vložili do mojej mysle, sa týka toho, čo teraz robím.

– Tvoj príbeh je veľmi zaujímavý, porozprávaš nám ešte príhodu v Chesteri?

– Nie som si istý, ktorú myslíš.

– Vravel si, že si mal v Chesteri viacero stretnutí.

– Nie, iba jedno v 2012. Kempovali sme v Chesteri 21., 22.  Septembra. Oddelil som sa od skupiny. Videl som jasné svetlo v lese a na chvíľu som si myslel, že budem meditovať. V diaľke bol kopec a 50m od neho za stromami som postrehol pohyb. Myslel som, že sú to turisti z Chesteru, vyzerali ako ľudia. Boli oblečení ako cyklisti v obtiahnutých dresoch.

– V cyklistických dresoch.

– Boli v bielom, z diaľky som si všimol, že majú dlhé blond vlasy. V tom momente som si nechcel nič namýšľať. Nebolo to bežné miesto ani čas na stretnutie, myslel som si preto, že sú to turisti.  Odvrátil som tvár a pokračoval som v meditácii. Niečo som zacítil, prekvapilo ma to. Pozrel som sa znova. Od skupiny sa oddelil muž. Mal dlhé vlasy, svalnaté telo, ale nebol taký vysoký ako ten, ktorého som stretol pred rokmi. Potom som pocítil, že meno tohto muža je Santiag. My v RAMA sme s ním komunikovali pomocou automatického písma.

– Ako sa volal?

– Santiag. Pochádza zo základne na Venuši. Sú tam kolónie Plejád. Pozdravil ma zdvihnutím ruky. Pomyslel som si: – Zostaň tam a pošli mi akúkoľvek informáciu. Nedokážem to ustáť. Potom sa od skupiny v úzadí oddelila žena a šla dolu. Celkom určite to bola ženská postava. Mala vysoké čižmy a kráčala priamo dolu. Obrátila sa a kráčala smerom ku mne akoby kráčala po móle. Bolo to zvláštne, pretože som počul jej kroky, otočil som sa a pozrel som dolu. Jej nohy sa nedotýkali zeme. Bol som v šoku, nebolo to normálne. Sedel som na pni, oprel som sa dozadu a zavrel som oči. Počul som kroky, stála priamo predo mnou. Akoby ma držala. Pripomenula mi chvíle, kedy sme boli spolu v minulosti v tomto živote a ešte na inom mieste, na ktoré si nespomínam. Možno mi vložila do pamäte niečo, čo sa v skutočnosti nestalo, iba je to príjemné.

Pamätám si v roku 1995 som sedel v aute do San José. Zrazu som sa cítil akoby som mal dostať infarkt, cítil som ako mi zviera hruď. V tom momente som si povedal, že chcem vedieť, čo sa deje. Toto nie som ja, čo sa to deje? Zavrel som oči a videl som ako letím oblohou, videl som niečo, čo sa krútilo dookola v špirále. Potom to zastalo a uvidel som titulok v novinách : Letecké nešťastie (v španielčine Accidente de avión). A z jedného slova a A z druhého sa dotkli a spojili do loga American Airlines. Zrazu som sa ocitol v lietadle. Niekto niečo kričal a ukazoval na nejakú vec. Vzápätí prišiel silný výbuch. Potom sa vízia opakovala. Bol som znovu v lietadle, niekto zakričal a všetci sa otočili. Všimol som si vonku jemné svetlo. Vedel som, že to nie je bežné. A vtom mi niekto zavolal a vytrhol ma z tej vízie. Mal som pri sebe v aute mobil. Pomyslel som si, že musím tomu nešťastiu zabrániť. Začal som pracovať so svojou mysľou, aby som pomocou svetla ochránil to lietadlo, skúšal som všetko, čo som sa naučil v RAMA. Bol som potom v práci, pracoval som v San José a keď som sa vrátil domov, zapol som televízor. V správach bola havária lietadla American Airlines v Kolumbii. Zomrelo 19 ľudí. Zúril som. Pýtal som sa, načo majú schopnosti, keď ich nevedia využiť. Spomínam si, že som šiel do svojej izby a plakal som, bol som nahnevaný, sťažoval som sa. Zrazu som znova ucítil tú energiu a letel som na miesto nešťastia. Bola už noc. Všade boli plamene. Videl som kozmické lode, ktoré ale neboli v správach. Pristál som a videl som tam bytosti a medzi nimi bola Amitak, žena, ktorú som stretol v Chesteri. Povedala mi: – Dnes plamene nie sú dôležité. Si tu, aby si vykonal prácu, ktorú majú robiť ľudia. My nikoho nezachraňujeme, učíme vás ako zachrániť samých seba.- Spýtal som sa jej: – Prečo ste nezachránili to lietadlo? Boli ste tam! Mohli ste použiť vaše technológie a pomôcť mu pristáť!-  Odpovedala mi: – Niekedy to robíme, ale musíme zmeniť čas. Niekedy to ale nedokážeme, pretože karma alebo energia tej skupiny ľudí je príliš silná. V takom prípade musíte pomôcť vy.- Spýtal som sa: – Čo mám urobiť?-  Odpovedala mi: – Pozri sa okolo seba.- Boli tam akoby bubliny plné strachu. Vo vnútri každej boli uväznení ľudia, každý so svojou verziou nešťastia. Bol tam muž, ktorý čítal noviny, keď zrazu počul niekoho vykríknuť a nasledovala explózia. Potom opakoval tú udalosť stále dookola. Prišla k nemu Amitak, vstúpila do bubliny, chytila ho za plecia a povedala: – Už to skončilo, už to nie je skutočné.- Zobrala ho von, bublina zmizla a on si uvedomil, že už nie je vo svojom fyzickom tele. Začal tiež pomáhať druhým. Amitak mi povedala, že vytvorili časovú kapsulu, pretože energia by sa mohla ľahko uvoľniť do kolektívneho vedomia. Ak by sa to stalo, vibrácie ľudstva by sa znížili.

– Smerom k strachu?

– Presne tak.

– Takže išlo o strach.

– Snažili sa nás ochrániť pred kolektívnym strachom tej skupiny. Takže teraz, keď už sa tá udalosť stala, energia je tam stále uviaznutá a vyššie vedomie v človeku ju musí zafixovať. Takže nás volajú a mnohí robíme túto prácu podvedome. Mnohí tí, ktorí tam boli ako ja, neboli vedomí, mysleli si, že je to len sen. Ale robili sme tú prácu, vyberali sme vedomie zo strachu, aby si ľudia uvedomili, kde sú. Potom, keď sme vyslobodili všetkých ľudí, podali sme si ruky a privolali sme svetlo, ktoré zostúpilo vo forme valca. Vstúpili sme dovnútra a bytosti, ktoré už nemali fyzické telá, jednoducho odišli.

– Je to ako zážitok života po smrti u ľudí, ktorí zomrú násilným spôsobom.

– Áno, a mimozemšťania nám pomáhajú stať sa sprostredkovateľmi v týchto zážitkoch.

– To je podobné práci, ktorú robíš. Pomáhaš ľuďom s ich problémami. Takže robíš, čo je tvojím poslaním. A robíš to, pretože si si vedomý dôsledkov v ich živote. Nerobíš to preto, že máš hodinu čas. Robíš to pre kolektívne vedomie.

– Sme súčasťou všetkého. Pomáhame celej skupine pozdvihnúť vedomie na ďalšiu úroveň.

– Mohla by som sa s tebou takto ďalej rozprávať celú noc. Na záver tohto rozhovoru, akú radu by si dal ľuďom, ktorí ešte nie sú tak ďaleko, čo by si im odkázal, ako majú zmeniť myslenie? Niečo iné ako stať sa vegetariánmi a meditovať, čo už aj tak mnohí robia. Aké myslenie by nám pomohlo?

– Spomínali sme strach a musíme si uvedomiť, že existujú len dva city – láska a strach. Jeden z nich je skutočný, druhý nie je. Kedykoľvek zameriame pozornosť na strach, naša všemohúca myseľ začne vytvárať podmienky pre strach. Vyskúšajte teda použiť všetku silu na vytvorenie toho, čo je plné lásky, mieru, porozumenia. Máme na to silu, môžeme ju využiť. Keď sa kolektívne sústredíme len na strach a zlé veci, budeme ich úmyselne viac vytvárať. Hľadajme vo svojich mysliach, uvedomujme si, kam myšlienka mieri a čo v skutočnosti chceme. Ak si uvedomíme, že táto myšlienka je niečo, čo nechceme, zastavme sa, odpusťme si, že sme tak zmýšľali a zamerajme sa na opak. Chápem, milujem, pomáham. Uvidíte, že realita sa vám zmení pred očami. Keď zmeníme myslenie, môžu sa diať zázraky. Sila nehýbe fyzickými vecami, sila je príčinou celej reality a príčina je v mysli. Nepotrebujete bojazlivú myseľ, potrebujete myseľ, ktorá je láskyplná. A to upevní našu pozíciu na vyššej vibračnej úrovni.

– A potom budeme v našom kolektívnom vedomí pripravení nadviazať kontakt s mimozemšťanmi.

– Už sme toho schopní, ale nedokážeme si to uvedomiť kvôli tomu strachu.

– Ďakujem veľmi pekne, bolo to úžasné.

– Ja ďakujem za príležitosť.

Pokud i VY máte podobnou zkušenost, prosím, kontaktujte CE5 Iniciativa (Česká republika).

Líbí se vám článek? Podpořte, prosím, překladatele v další práci a nastavte trvalý příkaz na transparentní účet: 2900794933/2010. Do zprávy pro příjemce uveďte prosím "DAR" a název článku nebo vyplňte VS: 06221 a SS: 100.

Napsat komentář

Líbí se vám naše stránky?

Podpořte prosím autory a překladatele trvalým příkazem na transparentní účet: 2900794933/2010
nebo pomozte s překlady.