Třetí říše: Základna 211 na Antarktidě (2. díl): Historie v datech

2. díl seriálu: Třetí říše: Základna 211. Doposud vyšlo 6 dílů.

1873
Nemci započali výskum Antartktídy expedíciou, ktorú zorganizoval Nemecký spolok polárneho výskumu.

1910
Bola vyslaná expedícia Wilhema Filchnera na lodi „Deutschland“.

1925
Zvláštna loď pre polárny výskum „Meteor“ pod vedením Alberta Merza.

Keď sa dostala k moci politická strana NSDAP v čele s A. Hitlerom, záujem o Antarktídu sa zmenil aj na politickej úrovni. Začali ju vidieť ako pevninu bez konkrétnej štátnej príslušnosti. Na celú zem (príp. jej časť) nazerali ako na teritórium Tretej ríše s možnosťou ďalšieho pričlenenia.

Zrodila sa myšlienka civilnej expedície (so štátnou podporou a spoluprácou spoločnosti Lufthansa) do Antarktídy. Výprava mala sledovať určitú časť pevniny a nasledovať malo vyhlásenie o jej začlenení k Nemecku.

Loď Schwabenland

Loď Schwabenland

1934
Výber lode, určenej na expedíciu, padol na „Schwabenland“. Tá sa používala od roku 1934 na dodávku transatlantickej pošty. Majestátny Schwabenland! Na palube mal hydroplán a na boku žeriav. Osobitosťou bol práve hydroplán Dornier „Wal“, ktorý dokázal odštartovať vďaka parovému katapultu a znova sa vrátiť na palubu s pomocou žeriava. Loď bola pripravená v Hamburských lodeniciach.

Posádku lode starostlivo vybral a vyškolil Nemecký spolok polárneho výskumu. Vedenie výpravy prijal kapitán Alfred Ritscher, ktorý sa už zúčastnil niekoľkých expedícií na Severný pól. A rozpočet predstavoval okol 3 mil. ríšskych mariek.

1938
Loď Schwabenland opustila Hamburg 17. decembra 1938 a začala smerovať k Antarktíde podľa plánovanej trasy. Pobrežný ľad dosiahli 19. januára v bode – 4° 15′ západnej šírky a 69° 10′ východnej dĺžky.

V priebehu nasledujúcich týždňov uskutočnil lodný hydroplán z paluby lode 15 štartov a preskúmal pribl. 600 tis. km štvorcových. To predstavovalo takmer pätinu kontinenta. Pomocou špeciálnej kamery Zeis RMK 38 vzniklo 11 tis. snímkov a fotografií o rozlohe 350 tis. km štvorcových Antarktídy. Okrem evidencie cenných informácií, pribl. každých 25 km zhadzovali vlajočky expedície. Územie dostalo názov Neuschwabenland a bolo vyhlásené za patriace Nemecku. V súčasnosti sa tento názov používa zároveň s novým (od r. 1957) – Zem kráľovnej Maud.

Najzaujímavejším objavom výpravy sa stal objav menších oblastí bez ľadu s malými jazierkami a vegetáciou. Geológovia z expedície predpokladali, že to môže byť následkom pôsobenia podzemných horúcich prameňov.

1939
V polovici februára 1939 Schwabenland zanechal Antarktídu. Počas dvoch mesiacov spiatočnej cesty kapitán výpravy Ritscher systematizoval výsledky výskumu – mapy a fotografie. Po návrate sa chcel venovať príprave druhej expedície s využitím lietadiel s lyžovým podvozkom – pravdepodobne na ďalší výskum „teplej“ zóny Antarktídy. Avšak kvôli začatiu II. sv. vojny sa expedícia nekonala.

Vývoj ďalšieho skúmania Antarktídy nemcami a vytvorenia základne nie je úplne jasný. Zrejme je ukrytý pod názvom „Geheim“ či „Top secret“.

1943
Na Antarktídu začali mieriť špeciálne vybavené jednotky führera na plavu a hĺbkový ponor v polárnych šírkach – „šedí vlci“ – podmorská flotila veľkoadmirála Karla Dönitza. Pokračovali v ďalšom výskume „teplej“ zóny Antarktídy a objavili systém jaskýň s teplým vzduchom. „Moji potápači našli skutočný zemský raj“ – povedal vtedy Dönitz. A v roku 1943 vyhlásil: „Nemecká podmorská flotila je hrdá na to, že na druhom konci sveta vytvorila pre führera nedostupnú pevnosť.“

Počas 4-5 rokov nemci tajne postavili v Antarktíde základňu pod kódovým označením „Základňa-211“.  Tá bola nepretržite zásobovaná a vybavovaná nástrojmi, technikou a náradím napr. na vytvorenie koľajových dráh či razenie tulelov.

Americký zasl. plukovník Wendelle C. Stevens povedal: „Našej rozviedke, kde som pôsobil na konci vojny, bolo známe, že nemci zostrojili osem veľmi veľkých nákladných ponoriek. Všetky boli spustené na vodu, skompletizované a potom bez stopy zmizli. Do dneška nemáme tušenie, kam vyplávali. Nie sú na dne oceána ani v žiadnom prístave, ktorý poznáme. Je to záhada, ktorá však môže byť objasnená vďaka nemeckému filmu, ktorý našli austrálski výskumníci. Zobrazuje veľké nemecké nákladné ponorky v Antarktíde, naokolo je ľad, posádky postávajú na palubách, očakávajú zastávku „.

„Najtučnejšími“ ponorkami v nemeckej flotile boli stroje typu XIV „Milchkuh“, ktoré slúžili na dodávky všetkého druhu. Zabezpečovali bojové ponorky palivom, náhradnými dielmi, muníciou, zdravotníckymi potrebami, potravinami. Celkovo bolo vyrobených 10 ponoriek typu XIV. Všetky boli potopené, pričom koordináty zániku každej z nich sú známe. Z toho vyplýva, že to nemohli byť tie isté „veľké nákladné ponorky“. Mohli to byť však stroje na zásobovanie Základne-211.

Neexistovali žiadne zásadné prekážky, ktoré by bránili vytvoreniu podobnej podzemnej základne. Mnohé väčšie závody (napríklad závod v hore Nordhausen, Junkersove závody) boli pod zemou pospájané tunelami a štôlňami. Takéto závody úspešne vydržali každé bombardovanie a práce v nich prerušili obyčajne len keď sa priblížili pozemné sily protivníka.

Od roku 1942 presunuli na Základňu-211 tisíce väzňov z koncentračných táborov ako pracovnú silu. Ďalej služobný personál, vedcov a samozrejme členov Hitlerjugend – genofond budúcej „čistej“ rasy. Pravdepodobne vytvorili slušné zásoby potravín i munície pre dlhotrvajúcu samostatnú existenciu, alebo pre prípad  možného obliehania.

Tajemství nacistů

Tajemství nacistů

1945
V apríli 1945 nemci uskutočnili posledné cesty k Základni- 211. Dve ponorky (U-530 a U-977) z „konvoja führera“ sa potom vzdali v Argentíne v júli a auguste 1945. V knihe „Oceľové hroby Reicha“ autor Kurušin poznamenal:

„V júli 1945 sa pri brehoch Argentíny objavila „deviatka“ U-530 poručíka Otta Wermutha. 10 júla ponorka kapitulovala v Mar del Plata argentínskemu námorníctvu. Pri početných výsluchoch posádka tvrdila, že po celý čas hliadkovala pri brehoch USA a potom sa vzdala. 17. augusta sa tu vzdala aj „sedmička“ U-977 poručíka Heinza Schaeffera. Nie je úplne jasné, ako sa mohla ponorka tohto typu nachádzať v mori tak dlho, keď autonómiu nemala viac než sedem týždňov. Potápači sa cítili celkom dobre – v čase očakávania argentínskej vojnovej lodi kŕmili albatrosa sardinkami v oleji. Tak ako v iných prípadoch výsluchy nemeckých potápačov nič nepriniesli. Aspoň taký je oficiálny záver. No súčasne existujú informácie o tom, že práve ponorky mali na konci vojny evakuovať cennosti a najvyšších vojenských dôstojníkov Tretej ríše.

Po kapitulácii mohla započať Základňa-211 samostatnú existenciu. Normálne fungovanie jej bolo umožnené vďaka faktu, že o nej nikto nevedel a teda sa o ňu ani nik nezaujímal. Pozornosť sveta sa sústredila na delbu raketo-reaktívneho dedičstva ríše a samozrejme Studenú vojnu.

V posádke sa postupne začali prejavovať problémy charakteristické u ľudí, čo sa dlhší čas nachádzali v podzemných priestoroch. Ako príklad môžu slúžiť bieloruskí partizáni. Po určitom čase pobytu v podzemí boli nútení vyjsťna povrch, hoci vedeli, že sa to rovná takmer istej smrti. Zhoršovalo sa im zdravie ako fyzické tak psychické. V podstate to má spojitosť so syndrómom „uzatvoreného priestranstva“ a zmenami prirodzeného elektromagnetického pozadia.  Z dôvodu zdravotných problémov a vyčerpania zásob obyvatelia miesto buď opúšťali alebo zomierali.

1961
Základňa 211 sa stáva neobývanou.

Kdo se skrývá na Antarktidě?

View Results

Nahrávání ... Nahrávání ...

Pokračování: Třetí říše: Základna 211 na Antarktidě (3. díl): Mýty a fakta [2676x]

Líbí se vám článek? Podpořte, prosím, překladatele v další práci a nastavte trvalý příkaz na transparentní účet: 2900794933/2010. Do zprávy pro příjemce uveďte prosím "DAR" a název článku nebo vyplňte VS: 09268 a SS: 100.

Napsat komentář

Líbí se vám naše stránky?

Podpořte prosím autory a překladatele trvalým příkazem na transparentní účet: 2900794933/2010
nebo pomozte s překlady.