Zápisník admirála Richarda Byrda

Richard E. Byrd je známy širokej verejnosti ako polárny letec, priekopník, bádateľ a cestovateľ. Popularitu získal po 28. novembri 1929, keď uskutočnil prelet nad Južným pólom. Richard Byrd mal už v tom čase skúsenosť z dvoch rekordných preletov – nad Severným pólom v roku 1926 a ponad Atlantický oceán, z New Yorku k pobrežiu Normandie v roku 1927. Okrem toho sa Richard Byrd štyrikrát zúčastnil antarktických expedícií, vrátane dosť zvláštnej operácie vojenského námorníctva USA s názvom „High Jump“, ktorá dala vzniknúť mnohým fámom o lietajúcich diskoch, útočiacich na americkú flotilu spod vody pri brehoch Antarktídy. Posledná výprava, ktorej sa zúčastnil, sa konala v roku 1956. Zomrel 11. júna 1957 vo svojom dome v Bostone.

Okrem správ v súvislosti s operáciou „High Jump“ v roku 1946, keď americká flotila stratila niekoľko bojových lodí a desiatky stíhačiek v boji s neznámym protivníkom, sa s menom Richarda Byrda spája ešte jedno tajomstvo. Po svojej smrti totiž zanechal zápisník so zaujímavými podrobnosťami expedície z roku 1947, ktoré sa nedostali do oficiálnej správy. Možno len do hlásenia pod označením „prísne tajné“.

V poznámkach sa hovorí o tom, že v čase preletu nad Severným pólom v roku 1947 sa lietadlo s Byrdom na palube ocitlo na opačnej strane Zeme. Po jeho smrti sa tieto poznámky, ktoré si zapísal do osobného zápisníka v roku 1956, stali verejným vlastníctvom.

Ťažko povedať, či sú originálne – uvedený dátum odletu sa takmer zhoduje s dátumom vrátenia z antarktickej expedície „High Jump“. Tiež vieme, že Byrd musel dlhšie obdobie stráviť v Pentagone, aby podal hlásenie o operácii. A vo verejne dostupných súpisoch polárnych expedícií sa prelet vo februári 1947 nenachádza.

Možno Richard Byrd, ktorý písal tieto riadky priamo pred smrťou, skreslil niektoré údaje. Alebo sa tento prelet nedostal do oficiálnych spisov z dôvodu utajenia. Ťažko povedať. Tiež je možné, že to, čo napísal, je len príbeh založený na tom, čo sám videl, keď sa zúčastnil na prvej polárnej expedícii v roku 1926, s ktorou tiež nebolo tak úplne „všetko v poriadku“. Zápisník z tohto preletu sa stal oficiálnym dokumentom, bol podrobený „úpravám“ a neskôr vyhlásený za falzifikát, pretože neobsahuje skutočné udalosti. To vyvoláva otázku – čo v skutočnosti videl Byrd počas letu v roku 1926?

Text zápisníka nemožno pokladať za nevyvrátiteľný dôkaz existencie dutej Zeme, i keď predstavuje ďalší nepriamy dôkaz. Uvádzame tu preklad z anglického originálu.

Zaujímavá skutočnosť – v zápisníku Byrd píše, že sa dostal na opačnú stranu Zeme, kde videl mamuta. Ruský spisovateľ akademik Vladimír Afanasevič Obručev (Владимир Афанасьевич Обручев), vo svojej knihe Plutonia (Плутония)  tiež opisuje mamutov, obývajúcich oblasť vchodu na opačnú stranu Zeme. A v epilógu románu o expedícii, ktorá sa dostala na opačnú stranu, Obručev píše tieto slová: „Do rúk autora sa náhodou dostal zápisník a obrázky jedného zo zosnulých účastníkov expedície. Kniha vznikla na základe týchto materiálov.“

Preklad zo zápisníka Richarda Byrda:

Píšem si tieto poznámky v tajnosti a nie úplne všetkému rozumiem. Týkajú sa môjho preletu nad Arktídou 19. februára 1947.

Prichádza čas, keď nevyhnutnosť pravdy zatemňuje racionalitu. Nemám oprávnenie odhaliť nasledujúcu dokumentáciu v čase písania… Možno nebude nikdy odhalená pre širokú verejnosť, no je mojou povinnosťou zapísať všetko, čo by mohlo byť jedného dňa prečítané.

Palubný denník: Arktická základňa, 19.02.1947

6:00 Všetky prípravy na náš let na sever sú ukončené a my sa môžeme odpútať od zeme o 6:10 s plnými nádržami paliva.

6:20 Zmes vzduchu a paliva v pravom motore je príliš nasýtená, vykonali sme reguláciu a teraz motory Pratt Whittneys pracujú dobre.

7:30 Rádiokontakt so základňou. Všetko v poriadku, rádiosignál je dobrý.

7:40 Všimol som si malý únik oleja v pravom motore, ale indikátor tlaku oleja ukazuje, že je všetko v norme.

8:00 Malá turbulencia zaznamenaná východným smerom vo výške 2321 stôp, zmenili sme výšku na 1700 stôp, turbulencie sa viac neopakovali, ale silnie zadný vietor. Malé úpravy škrtiaceho ventilu, teraz sa už lietadlo ovláda výborne.

8:15 Rádiokontakt so základňou, všetko v norme.

8:30 Opäť turbulencie. Stúpame do výšky 2900 stôp, opäť je všetko v poriadku.

9:10 Nekonečný sneh a ľad, objavujú sa oblasti, so žltým nádychom. Meníme kurz kvôli lepšiemu preskúmaniu týchto oblastí, pozorujeme oblasti s červeným nádychom až do purpurova. Robíme dva oblety nad týmito miestami a vraciame sa na kurz. Rádiokontakt so základňou, porovnávame pozíciu a podávame hlásenie o sfarbení snehu a ľadu pod nami.

9:10 Magnetický a gyroskopický kompas sa prestávajú húpať. Otáčajú sa tak, že nemôžeme na základe prístrojov držať kurz. Používame slnečný kompas tak, ako len umožňuje udržovať kurz. Lietadlo sa riadi dosť ťažko, i keď nie je vidno pokrytie trupu lietadla námrazou.

9:15 V diaľke niečo, pripomínajúce hory.

9:49 Po 29 minútach sme sa presvedčili, že sú to naozaj hory. Neveľký horský chrbát, aký som ešte nikdy nevidel!

9:55 Meníme výšku na 2950 stôp, pretože pozorujeme opäť silnú turbulenciu.

10:00 Letíme nad neveľkým horským pásmom, ešte stále idúc na sever tak presne, ako je to len možné, ako sa to dá odhadnúť. Okrem horského masívu vidíme malú čistinu s riekou alebo potokom uprostred. Ale veď pod nami nemôže byť zelená pláň! Zjavne tu niečo nesedí! Mal by tu byť sneh a ľad! Na ľavom boku vidíme les, rastúci na svahoch hôr. Naše navigačné prístroje sa ešte stále otáčajú, zotrvačník sa pohojdáva dopredu -dozadu.

10:05 Mením výšku na 1400 stôp a uskutočňujem prudký náklon doľava, aby sme si mohli lepšie prezrieť pláň pod nami. Je zelená buď kvôli machu, alebo kvôli husto spletenej tráve. Svetlo tu vyzerá inak. Už nevidím slnko. Robíme ešte jednu obrátku a pozorujeme niečo, čo sa podobá na veľké zviera pod nami. Zdá sa, že je to slon. Nie!!! Oveľa viac sa podobá na mamuta! Neuveriteľné! Ale je to tak! Klesáme na 1000 stôp a ja dostávam ďalekohľad, aby som si mohol lepšie obzrieť toho živočícha. Presvedčil som sa — je to určite zviera podobné mamutovi. Oznamujeme to základni.

10:30 Nachádzame viac zelených kopcov. Indikátor teploty za palubou ukazuje 74 stupňov Fahrenheita (pozn., 23 stupňov Celzia). Pokračujeme v lete na sever. Navigačné prístroje sú teraz v norme. Som prekvapený ich chovaním. Pokúšame sa spojiť so základňou. Rádiokontakt nefunguje!

11:30 Zem pod nami je rovnejšia a normálnejšia (ak sa to tak dá povedať). Pred sebou sa dívame na niečo, čo sa ponáša na mesto!!!! Neuveriteľné! Lietadlo sa zdá byť zvláštne ľahké. Riadenie nereaguje! Preboha! Po bokoch našich krídiel sú čudné typy lietajúcich strojov. Letia pozdĺž a rýchlo sa približujú. Svojou formou pripomínajú lesklý disk. Už sú dosť blízko, aby sme rozoznali ich značenie. Je to svastika!!! Fantastické. Kde sme? Čo sa stalo? Pokúšam sa pritiahnuť knipel — žiadna reakcia!! Sme v zajatí nejakých neviditeľných zverákov!

11:35 Naše rádio začína praskať a počuť hlas v anglickom jazyku s jemným škandinávskym alebo nemeckým akcentom. „Admirál, vítame Vás na našom území. Pristaneme s Vaším lietadlom za 7 minút. Uvoľnite sa, Admirál, ste v dobrých rukách.“ Všimol som si, že sa motory nášho lietadla zastavili! Lietadlo je pod nejakou nepochopiteľnou kontrolou a teraz samo uskutočňuje obrátku. Riadenie je zbytočné.

11:40 Dostali sme ešte jednu rádiosprávu: „Začíname s procesom pristátia.“ Po chvíli sa začína lietadlo jemne chvieť a klesať tak, akoby sa nachádzalo na neviditeľnom výťahu. Klesáme veľmi plynulo a dotýkame sa zeme len s minimálnym otrasom!

11:45 Urýchlene robím posledný zápis do palubného denníka. Niekoľko mužov sa pešo približuje k nášmu lietadlu. Sú vysokí so svetlými vlasmi. V diaľke je veľké mesto pulzujúce a blikajúce všetkými farbami dúhy. Neviem, čo sa stane teraz, ale nevidím zbrane u tých, čo sa k nám približujú. Počujem hlas, ktorý ma vyzýva menom, aby som otvoril dvere nákladného priestoru. Poslúcham. Koniec denníka.

Od tejto chvíle opisujem všetky udalosti z pamäte. Nižšie popísané udalosti sa vymykajú každej predstavivosti a vyzerali by ako úplný nezmysel, keby sa skutočne nestali.

Radistu i mňa odviedli od lietadla, ale zaobchádzali s nami veľmi vľúdne a s úctou. Potom sme nastúpili do nejakého dopravného prostriedku pripomínajúceho plošinu, ale bez kolies. Zaniesol nás k mihotavému mestu veľkou rýchlosťou. Po priblížení sa zdalo, že mesto je postavené z nejakého materiálu podobného krištáľu. Čoskoro sme sa dostali k veľkej budove, ktorej podobnú som nevidel nikdy v živote.

Architektúrou pripomínala práce Franka Lloyda Wrighta (pozn., americký architekt, známy svojimi neobyčajnými projektmi ako napr. Fallingwater alebo Solomon Museum) či dokonca fantastické novely Bucka Rogersa (pozn., hrdina americkej sci-fi literatúry)!! Dostali sme nejaký teplý nápoj, ktorý svojou chuťou nepripomínal nič, čo som dovtedy okúsil. Famózne! Približne po 10 minútach sa zjavili naši neobvyklí sprievodcovia a povedali, že musím odísť s nimi. Neostávalo mi nič iné ako poslúchnuť. Zanechal som svojho radistu a čoskoro sme vošli do niečoho, čo pripomínalo výťah.

Chvíľu sme zostupovali, potom sa kabína zastavila a dvere sa nehlučne zdvihli nahor! Ďalej sme pokračovali chodbou zaliatou ružovým jasom. Zdalo sa, že vychádza zo samotných stien. Jeden z našich sprievodcov gestom poprosil o zastavenie pred veľkými dverami. Boli na nich akési znaky, ktorým som nerozumel. Veľké dvere sa ticho otvorili a mňa vyzvali vstúpiť. Jeden zo sprievodcov povedal: „Nebojte sa, Admirál, príjme Vás Hostiteľ“.

Vchádzam dnu a vidím neobyčajne jasné svetlo, napĺňajúce celú miestnosť. Keď si oči privykli na tento jas, vidím, čo ma obklopuje. To, čo som uvidel, bolo najkrajšie zo všetkého, čo som doteraz v živote videl. Bolo to príliš nádherné, aby som to dokázal nejako opísať. Bolo to jemné a vyberané. Myslím, že neexistujú slová, ktoré by TO dokázali opísať čo do presnosti či podrobnosti! Moje myšlienky boli mierne prerušené milým melodickým hlasom:

„Vítam Vás na našej zemi, Admirál“. Vidím dospelého muža so sympatickými črtami tváre. Sedí za veľkým stolom. Pohybom ruky mi ponúkol jednu zo stoličiek. Keď som si sadol, preplietol si prsty na rukách a usmial sa. Pokračoval vľúdnym hlasom a odovzdal mi nižšie uvedené posolstvo.

„Umožnili sme Vám sem prísť preto, že ste šľachetný človek a dobre známy na Povrchu zeme, Admirál.“ Pri slovách „povrch zeme“ sa mi zastavil dych! „Áno“, pokračoval Hostiteľ s úsmevom, „ste v zemi Arianni (orig., в землях Арианни), vnútorného sveta Zeme. Nezaberieme Vám veľa času z Vašej misie a vrátime Vás nedotknutých bezpečne na Povrch zeme. No teraz, Admirál, Vám musím objasniť, prečo ste tu.

Vašu rasu sme začali pozorovať od momentu výbuchov prvých atómových zbraní v Hirošime a Nagasaki v Japonsku. Práve v tejto búrlivej dobe sme po prvýkrát vyslali naše lietajúce moduly, Flugelrady, do Vášho sveta na Povrch zeme s cieľom zistiť, čo sa stalo.

Samozrejme, teraz je to už minulosťou, môj drahý Admirál. Ale musím pokračovať ďalej. Viete, nikdy predtým sme sa nemiešali do brutality a vojen Vašej rasy, ale teraz sme nútení urobiť to. Prikročili ste k manipulácii so silou, ktorá nie je pre človeka. Hovorím o jadrovej energii. Naši vyslanci už doručili správy veľmociam Vášho sveta, no tie zatiaľ nepočúvajú. Dnes sme Vás vybrali ako svedka, že náš svet naozaj existuje. Vidíte, že naša veda a kultúra je mnoho tisíc rokov pred tou Vašou, Admirál.“

Prerušil som ho: „Ale ako to so mnou súvisí, sir?“

Zdalo sa, že oči Hostiteľa prenikli až do mojej mysle a po krátkej pauze pokračoval: „Vaša rasa dosiahla bod, odkiaľ niet návratu. Medzi vami sú takí, ktorí radšej zničia celý Váš svet, než by sa vzdali svojej sily, ktorej sú si vedomí.“ Prikývol som a Hostiteľ pokračoval: „V roku 1945 i neskôr sme sa snažili o kontakt s Vašou rasou, no naše pokusy sa stretli s nevraživosťou. Naše Flugelrady boli ostreľované. Áno, dokonca prenasledované Vašimi stíhačkami s cieľom likvidácie. Preto teraz, syn môj, hovorím, že vo Vašom svete sa pripravuje veľká búrka, čierne besnenie, ktoré sa nevyčerpá po mnoho rokov. Vo vašich zbraniach nebude odpoveď, vaša veda vás neochráni. A búrka môže besniť dovtedy, kým nebude rozdupaná posledná kvetina Vašej kultúry, kým nebude všetka  ľudskosť zadupaná do nekonečného chaosu. Vaša posledná vojna bola len predohrou toho, čím bude musieť prejsť Vaša rasa. My tu vidíme všetko jasnejšie s každou hodinou. Myslíte si, že sa mýlim?“

„Nie“, odpovedal som, „dialo sa to aj predtým, nastúpili temné storočia a pokračovali ďalších päťsto rokov“.

„Áno, syn môj,“ odpovedal Hostiteľ. „Temné storočia, ktoré nastúpia teraz, pokryjú Zem temným závojom, ale ja verím, že niektorí z Vašej rasy prežijú túto búrku. Nič iné sa nedá povedať. V diaľke vidíme nový svet, rodiaci sa na ruinách Vašej rasy, hľadajúci stratené legendárne hodnoty a budú tu, syn môj. U nás v úschove. Keď ten čas nadíde, znova vystúpime, aby sme vám pomohli vzkriesiť Vašu rasu a kultúru. Možno do tej doby pochopíte nezmyselnosť vojen a súperenia… Možno budú potom niektoré časti vašej vedy a kultúry prinavrátené, aby ste mohli začať od začiatku. Ty sa, syn môj, musíš vrátiť do sveta na Povrch zeme s týmto posolstvom…“

Po týchto slovách sa zdalo, že naše stretnutie skončilo. Chvíľu som tam stál ako vo sne… a predsa som vedel, že je to realita. Z nejakého zvláštneho dôvodu som sa zľahka poklonil, možno z úcty, možno z pokory, neviem.

Zrazu som si všimol, že dvaja moji sprievodcovia stáli vedľa mňa. „Pôjdeme, Admirál,“ povedal jeden z nich. Predtým, než som vykročil, ešte raz som pozrel na Hostiteľa. Po jeho múdrej tvári preletel úsmev, povedal: „Buď zbohom, syn môj!“ Zamával mi rukou na znak mieru. Naše stretnutie definitívne skončilo.

Rýchlo sme veľkými dverami opustili miestnosť Hostiteľa a opäť vstúpili do výťahu. Dvere sa ticho spustili a my sme sa pohli nahor. Jeden z mojich sprievodcov povedal: „Teraz sa musíme poponáhľať, Admirál. Hostiteľ Vás nechce dlhšie zdržiavať a Vy sa musíte vrátiť s týmto posolstvo k Vašej rase.“

Mlčal som. Všetko bolo absolútne neuveriteľné. Keď sme sa zastavili, moje myšlienky boli opäť prerušené. Vstúpil som do miestnosti a opäť som sa ocitol vedľa svojho radistu. Mal ustarostený výraz tváre. Pristúpil som k nemu a povedal: „Všetko v poriadku, Howie, všetko v poriadku“. Dvaja sprievodcovia nás odviedli k čakajúcemu transportnému prostriedku a čoskoro sme boli zasa pri lietadle. Motory boli vypnuté a my sme ihneď nastúpili. Vzduch bol teraz dookola nasiaknutý pocitom súrnosti. Len čo sa zavreli dvere nákladného priestoru, lietadlo začalo stúpať hore neviditeľnou silou, kým sme nedosiahli výšku 2700 stôp. Dva lietajúce stroje nás po stranách sprevádzali na spiatočnej ceste. Tu musím poznamenať, že indikátor rýchlosti nezaznamenal, že sa nehýbeme, hoci v skutočnosti sme sa pohybovali  veľmi veľkou rýchlosťou.

14:15 Prišla rádiová správa: „My Vás teraz opustíme, Admirál, Vaše riadenie opäť pracuje. Auf Wiedersehen!!!!“ Chvíľu sme sledovali, ako flugelrady mizli na bledomodrom nebi.

Lietadlom neočakávane zatriaslo, akoby sa dostalo do vzduchovej jamy. Rýchlo sme lietadlo vyrovnali. Nejaký čas sme mlčali, každý premýšľal o svojom…

Záznam v palubnom denníku pokračuje:

14:20 Znova sa nachádzame nad rozľahlými plochami snehu a ľadu, približne 27 minút od základne. Nadviazali sme rádiokontakt. Oznamujeme, že je všetko v norme… v norme. Základňa hovorí o úľave, že sme opäť nadviazali kontakt.

15:00 Mäkko pristávame na základni. Mám poslanie…

Koniec záznamov v palubnom denníku.
11.03.1947 Práve som sa zúčastnil na rokovaní zamestnancov v Pentagone. Plne som ich informoval o svojom odhalení a posolstve od Hostiteľa. Všetko bolo náležitým spôsobom zaznamenané. Bola o tom podaná správa prezidentovi. Teraz som niekoľko hodín vo väzbe (6 hodín a 39 minút, ak mám byť presný). Bol som pozorne vypočutý zamestnancami bezpečnostnej služby aj skupinou lekárov.

To bola skúška!! Umiestnili ma pod tvrdú kontrolu Národnej bezpečnostnej služby USA! DOSTAL SOM ROZKAZ MLČAŤ SO ZRETEĽOM NA VŠETKO, ČO SOM ZAŽIL! Neuveriteľné! Pripomenuli mi, že som vojak a musím sa podrobovať rozkazom.

30.12.1956, posledný záznam:

Posledných niekoľko rokov od roku 1947 nebolo ľahkých… Teraz by som rád urobil svoj posledný zápis v mojom denníku. Na záver by som chcel povedať, že som verne chránil toto tajomstvo všetky tie roky. Bolo to proti mojej vôli i proti mojim hodnotám. Teraz cítim, že moje dni sú spočítané. Avšak toto tajomstvo neodíde so mnou do hrobu – tak, ako hociktorá iná pravda skôr či neskôr zvíťazí.

Možno sa ukáže byť jedinou nádejou Ľudstva. Videl som pravdu a ona posilnila môjho ducha a oslobodila ma! Dal som, čo sa patrí, beštiálnej mašine vojensko-priemyslového komplexu. Blíži sa dlhá noc, no nie je to koniec. Tak, ako sa dlhá arktická noc skončí, oslňujúci briliant Pravdy sa zablýska a tí, ktorí sú v tme, utopia sa v jej žiari

PRETOŽE JA SOM VIDEL ZEM ZA PÓLOM, TO CENTRUM VEĽKÉHO NEPOZNANÉHO.

Líbí se vám článek? Podpořte, prosím, překladatele v další práci a nastavte trvalý příkaz na transparentní účet: 2900794933/2010. Do zprávy pro příjemce uveďte prosím "DAR" a název článku nebo vyplňte VS: 09609 a SS: 100.

4 Responses to Zápisník admirála Richarda Byrda

  1. Narcis napsal:

    Zajímavé, možná je to pravda a odpovědní lidé po pročtení tohoto dostali alespoň trochu rozum takže k otevřenému střetu supervelmocí nedošlo. A když provokace začaly gradovat po osmdesátém tak se Sověti prostě rozpustili a celá západní mašinérie se ocitla ve vzduchoprázdnu. A po dvaceti letech relativního klidu se nebezpečná doba opět vrátila. Snad zase zvítězí rozum (i na druhé straně). A možná že i toto info v rukou mocných lidí mělo značný vliv na zklidnění připravovaných válečných akcí.

    • Sueneé napsal:

      Ta věc bohužel není tak černobílá, jak se může jevit. Budu o tom psát článek a možná i seriál. Ve zkratce jen, že k válečným výpadům ze strany pozemšťanů (US amerických tajných služeb) vůči ET došlo a dokonce v 70. letech se jisté partě bláznů z Pentagonu podařilo instalovat do vesmíru satelity, které jsou určené k odstřelování mimozemských lodí.

      Sověti se rozpadli, protože se USA a SSSR dohodlo na společném nepříteli, kterým jsou ET. Viz. Reganův projev OSN. Sice to uvedl slovy „Co kdybychom měli společného nepřítele…“. Ve skutečnosti ho už měli, jen to nedokázal říci otevřeně.

      Jinými slovy – zdánlivý klid je zjevně jen fasáda založená na lži. A jak jsme tu již prezentovali: Mimozemská hrozba bude jedna velká lež…….

  2. Tino napsal:

    The silent revolution of truth – (české titulky)

Napsat komentář