Ľudkovia z legiend inuitov

3689x 17. 11. 2017 1 čtenář

„Ishigaq“ – práve takto volajú inuiti „malých ľudí“, ktorý obývajú celú arktickú oblasť Kanady a USA – hory, jaskyne i podzemie. Samotné slovo znamená „ten, čo sa skrýva“.

Eskimáci čas od času ohlásia na políciu výskyt týchto človiečikov so špicatými ušami, čiernymi očami a tmavou farbou pokožky. Sú to veľmi silné, rýchle a bystré bytosti, neobyčajne obratné pri love s lukom a šípom, nosia odev z koží ulovených zvierat a žijú svoj izolovaný život.

Ishigaqovia sa považujú za dobrých ľudí. Pomáhajú vyviesť stratených lovcov z lesa, deti domov, alebo dokonca vytiahnuť vozy z nepriechodného bahna. No sú aj takí, oveľa zlostnejší a nebezpečnejší,  ktorých vinia zo zmiznutia detí i dospelých.

Jeden taký incident sa odohral v roku 2008, keď lovec tri hodiny jazdy od mesta Marshall, ktoré sa nachádza v juhozápadnej časti Aljašky, našiel uprostred bažiny malého chlapca. Opýtal sa ho, kde má rodičov a ako sa sem dostal. No chlapec bol tak vystrašený a v rozpakoch, že povedal len: „Ja neviem.“

Lovcovi sa to zdalo veľmi podivné, pretože na snehu v mieste, kde chlapec stál, neboli žiadne stopy. Vzal ho teda k sebe domov a po vypočúvaní sa vyjasnilo, že žil s ishigaqami. Tu spoznal ženu, ktorú uniesli pred viac než štyridsiatimi rokmi, ktorá mu chcela pomôcť. „Zaostal“ za kmeňom malých ľudí len pár minút pred príchodom lovca.

Ešte jedna príhoda sa udiala v roku 2005 v mestečku Palmer na juhu Aljašky. Miestna obyvateľka povedala, že videla roztomilé dieťa, prechádzajúce cez les v blízkosti jej domu. Následne zmizla jej dcéra. Napriek rozsiahlemu pátraniu dievčatko nenašli.

Je známe, že ishigaqovia žijú v horách Pilcher a na ostrove Nelson, kde sa neraz našli malé sánky a nástroje veľkosti malých hračiek.

Dávno pred príchodom veľrybárskej spoločnosti žili ishigaqovia bok po boku s kmeňmi inuitov v Point Hope. Všetko sa zmenilo vo chvíli, keď jedného krásneho dňa maličkého chlapčeka smrteľne nenapadol pes jeho ľudských susedov. Očitý svedkovia tvrdia, že majiteľ ho ubil na smrť holými rukami. No ishigaqovia po tejto udalosti čoskoro opustili dedinu inuitov a usadili sa v jaskyniach.

Vraví sa, že ak polapíte jedného z týchto maličkých ľudí, prinesú vám šťastie. Najmenších ishigaqov, okrídlené bytosti so špicatou hlavou pripomínajúce víly, volajú sinsigati. Má sa za to, že sa objavujú len v noci a ich reč sa podobá na štebotanie vtákov. Ak sa k nim priblížia ľudia, môžu sa pokojne ukryť dokonca v praskline na stene domu.

Ďalší príbeh rozpráva o človeku, ktorý sa rozhodol spolu so synom chytiť takéhoto malého človiečika pomocou lampy. Len čo ho uvideli, zasvietili a ukázalo sa, že vo svetle maličká bytosť stráca takmer všetky svoje sily.

Človek začal dráždiť sinsigata, držiac ho blízko pri ohni. No jeho syn prosil otca, aby to nerobil. Hoci človek potom neboráka pustil, jeho lovecké šťastie ho navždy opustilo. Zato jeho syn sa stal najlepším lovcom v dedine.

Ešte jeden zanietený lovec čakal v úkryte tri dni, kým ulovil sinsigata. Bytosť sa šklbala zo všetkých síl a prosila lovca, aby ju pustil, no človek mal iné plány. Vtedy mu tento maličký tvor ponúkol jediné, čo mal – opasok.  Poradil človeku, aby ho nikdy nezložil. Lovec ho nikdy nesňal až do konca svojho života a stal sa  najväčším lovcom široko-ďaleko.

Najzvláštnejší ishigaqovia sú igasujakovia, výškou priemerného človeka. Nosia oblečenie s rukávmi po zem. Kradnú zásoby obyvateľom, zvlášť ryby zo sietí. Na rozdiel od očarujúcich sinsigatov, ktorý prinášajú šťastie, stretnutie s igasujakom prináša nešťastie.

Polmetroví inukíni žijú na Aljaške v oblasti Point Hope. Títo ľudkovia sú nezvyčajne prívetivý. Pomáhajú tým, čo zablúdili v lese či tundre a môžu ich bez akejkoľvek príčiny obdarovať. Dary, ktoré venujú, treba prijať, inak sa inukíni veľmi urazia.

Ak vám podarujú košík, tak človek určite nájde mnoho plodov, aby ho mohol naplniť. Ak nôž, lov bude úspešný. Avšak taktiež sa dopúšťajú krádeží, predovšetkým v nočných hodinách.

Palrajakovia, žijúci v horských oblastiach, ktorí budujú podzemné tunely, sa najviac podobajú všeobecnému popisu ishigaqov – čo do výšky, farby kože i špicatých uší. Ak uvidia v horách osamelého človeka, môžu naňho zhodiť kamene. Jeden z lovcov na ceste domov začul zvláštny šum. Vydal sa tým smerom a našiel štrbinu na úpätí hory.

Keď do nej nahliadol, videl v jaskyni dvoch tancujúcich človiečikov. Zdalo sa mu, že strávil pri otvore iba chvíľu. No keď sa vrátil ku svojim saniam, uvidel, ako vybledli jeho šaty а úlovok, ktorý zostal na saniach takmer zhnil. Po návrate domov sa dozvedel, že ubehol celý rok.

Skúsení lovci inokedy rozprávajú o prípadoch, keď ulovené zvieratá bez stopy zmizli. Vedia, že sú to diela ishigaqov. Dokonca aj v prípade, keď sa jedná o veľmi veľké zviera, ktoré zodvihnúť je práca pre dvoch veľkých mužov – ishigaq s ním môže jednoducho odbehnúť. Stáva sa, že sa dokonca maskuje ako zviera, aby oklamal ľudí.

Tieto príbehy sa vám môžu javiť ako rozprávky, a predsa sú to reálne fakty zo života inuitov. Odovzdávajú si ich z pokolenia na pokolenie, aby vedeli vychádzať s týmito maličkými človiečikmi. Pretože, ako hovoria, niektorí dokonca jedia aj ľudí.

Skamenené dôkazy, potvrdzujúce existenciu „malých človiečikov“, boli objavené v roku 2003 na ostrove Flores v Indonézii. Človek floreský je známy ako „hobbit“ a výškou zodpovedá aljašským ishigaqom.

Podobné články

Napsat komentář