«« »»

Pokročilé technológie v starom Egypte

Na mape starého sveta sú úžasné stavby, ktoré sú svojou štruktúrou nesmierne komplexné. Egypťania a Májovia mali svoje chrámy. Hindovia stavali komplikované chrámy po celej Ázii. Gréci vytvorili Partenón, Babylónčania Jupiterov chrám a bájne visuté záhrady. Rimania zanechali po sebe stavby ciest, chrámov, viaduktov a Koloseum. Rímski sochári dokonale ovládli prácu s dlátom a mramorom či alabastrom a vdýchli im fyzickú krásu.

S výnimkou artefaktov ako je mechanizmus z Antikythery, astronomický počítač, ktorý našli rybári na morskom dne neďaleko ostrova Antikythera v roku 1901, sa nám rozvoj techniky v antickom svete zdá byť jasný a zrozumiteľný.


Obr.1: Vchod do SerapeaAk pôjdeme v čase ešte ďalej späť, prídeme k otázke ako mohla egyptská civilizácia prosperovať 3000 rokov bez vylepšenia nástrojov používaných pri lámaní a formovaní kameňa. Od roku 1984, kedy časopis Analog uverejnil môj článok Pokročilé strojárstvo v starovekom Egypte, pretrváva rozporuplnosť tejto témy. V článku som vychádzal z predpokladu, že starí Egypťania využívali vyspelejšie technológie ako sa pôvodne predpokladalo a používali pokročilé nástroje a metódy na rezanie žuly, dioritu a ďalších ťažko opracovateľných materiálov. Nezdá sa mi pravdepodobné, že by architekti a remeselníci používali kamenné náradie a medené dláta celé tri tisícročia.

Najzaujímavejšie a najpresvedčivejšie dôkazy, ktoré popierajú  teórie o tom, aká ťažká bola v staroveku práca s kameňom, sú neuveriteľné žulové a čadičové boxy v skalnom tuneli Serapea v Sakkáre. V týchto záhadných tuneloch, ktoré boli vyrezané z vápencového podložia, je cez 20 obrovských žulových boxov. Tieto 70 tonové boxy s 20 tonovými vekami boli ťažené v Asuáne, viac ako 500 míľ ďaleko a umiestnené v klenutých kryptách zapustených do múrov labyrintu podzemných chodieb. Všetky boxy boli dokončené z vnútornej strany a na spodnej strane veka, ale nie všetky boli hotové na vonkajšej strane. Zdá sa, že práce v Serapeu boli náhle prerušené, pretože tam boli boxy v niekoľkých fázach rozpracovanosti – boxy s vekami, boxy, na ktoré ešte neboli umiestnené veká ako aj hrubo opracovaný box a veko pri vchode. Podlaha každej krypty bola o niekoľko stôp nižšie ako podlaha tunela. Bolo tam nainštalované železné zábradlie, ktoré malo zabrániť pádu návštevníkov.

V roku 1995 som skúmal vnútorné a vonkajšie povrchy dvoch boxov v Serapeu pomocou 6-palcového pravítka s presnosťou 0,0002 palca.

V jednej z krýpt je žulový box s rozbitým rohom, a tento box je prístupný pomocou schodov dole v  spodnom poschodí. Vonkajšia strana boxu vyzerá nedokončená, ale záblesk vysokého lesku na vnútornej strane ma prinútil vojsť dovnútra. Prešiel som rukou po žulovom povrchu a pripomenulo mi to ako som v minulosti prechádzal tisíckrát rukou po rovnakom povrchu keď som pracoval ako strojník a neskôr ako lisovač a výrobca nástrojov. Pocit z kameňa bol úplne rovnaký, hoci som si nebol istý jeho presnou jemnosťou. Aby som si overil dojem, položil som na povrch pravítko a zistil som, že povrch je absolútne rovný. Medzi pravítkom a kameňom nepresvitalo svetlo. Presvitalo by v prípade, že povrch je konkávny. Ak by bol povrch konvexný, pravítko by sa hojdalo sem a tam. Mierne povedané, bol som ohromený. Nečakal som takú presnosť, pretože by určite nebola potrebná pre sarkofág býka, iného zvieraťa či človeka.

Skĺzol som pravítkom po povrchu – horizontálne i vertikálne. Bol bez odchýlky, skutočne rovný. Bol podobný precízne brúseným doskám, ktoré sa používajú vo výrobe na overovanie presnosti dielov, náradia, meradiel  a nespočetného množstva ďalších produktov, ktoré vyžadujú extrémne presné povrchy a rozmery. Tí, ktorí poznajú takéto výrobky a vzťah medzi meradlami a doskami vedia, že meradlo môže ukázať, že kameň je plochý v rámci tolerancie meradla – v tomto prípade 0,0002 palca (0,00508 mm). Ak sa meradlo presunie 6 palcov pozdĺž povrchu kameňa a sú zistené rovnaké podmienky, nemožno s istotou tvrdiť, že kameň je v rámci rovnakej tolerancie nad 12 palcov. Kameň treba preskúmať pomocou iných prostriedkov.

Avšak skúmanie žulového povrchu pomocou pravítka mi poskytlo dostatok informácií na to, aby som dospel k záveru, že potrebujem dlhšie pravítko a ešte sofistikovanejšie nastavovacie zariadenia na určenie presnosti vnútorných povrchov boxu. Tiež ma ohúrilo, že každý roh škatule mal mierne zaoblenie, ktoré pokračovalo z hornej časti boxu do jeho spodnej časti, kde sa stretalo so zaoblením rohu podlahy boxu.

Artefakty, ktoré som v Egypte premeriaval, sú vyrobené veľmi precízne za pomoci pozoruhodných výrobných metód. Sú neuveriteľne presné, ale pôvod či zámer ich vzniku bude vždy terčom špekulácií. Nasledujúca séria fotografií pochádza zo Serapea z 27. augusta 2001. Tie, na ktorých som vo vnútri jedného z týchto obrovských boxov, zobrazujú ako skúmam kolmosť medzi 27 tonovým vekom a vnútornou plochou, na ktorej je položené. Pravítko, ktoré som používal, malo presnosť 0,00005 palca.

Obr.2: Skúmanie vnútra žulových boxovZistil som, že spodná strana veka a vnútorná stena boxu majú štvorcový tvar a tiež že steny nie sú kolmé len na jednej strane boxu ale na oboch. To zvyšuje úroveň obtiažnosti pri uskutočňovaní takého výkonu.

Vezmime to z pohľadu geometrie. Aby veko bolo kolmé na obe vnútorné steny, vnútorné steny by museli byť navzájom rovnobežné pozdĺž zvislej osi. Navyše vrchná strana boxu by mala tvoriť rovinu, ktorá je kolmá na strany. To robí vypracovanie vnútra oveľa náročnejšie. Výrobcovia týchto boxov v Serapeu nielenže vytvorili v ich vnútri plochy, ktoré boli rovné vertikálne i horizontálne, ale tiež  vzájomne rovnobežné a kolmé na hornú časť so stranami 5 a 10 stôp. Ale bez takejto rovnobežnosti a pravouhlosti horného povrchu by pravouhlosť oboch strán neexistovala.

Rovné plochy na vnútornej strane boxov vykazovali vysoký stupeň presnosti, ktorá je porovnateľná s povrchmi moderných výrobných zariadení.

Nájdenie takej presnosti v akejkoľvek epoche v dejinách ľudstva nás vedie k záveru, že musel vtedy existovať prepracovaný systém presného merania. Ide o oblasť intenzívneho záujmu technikov ako som ja, ktorí tu v Egypte nachádzajú podobný jazyk. To je jazyk vedy, techniky a výroby. Naši predkovia v tej dávnej krajine položili náročnú výzvu pred budúce generácie vedcov, inžinierov, architektov a tých, ktorí na ich pokyn tvarujú materiály. Tou výzvou je rozpoznať, čo vytvorili a poskytnúť  rozumné odpovede založené na dôkazoch, ktoré dávnym staviteľom priznajú zásluhy za to, čo dosiahli.

Starí Egypťania, ktorí stavali pyramídy a chrámy a vytvárali monumentálne sochy z kameňa, zmýšľali rovnako ako architekti, inžinieri či remeselníci. Boli starí archeológovia zodpovední za dedičstvo, ktoré nám zanechali? Sú moderné výklady úžasných výkonov starých Egypťanov irelevantné pri poskytovaní nových informácií o tejto starobylej kultúre? Sú myšlienky a závery západných spisovateľov a cestovateľov, ktorí stáli pred Veľkou pyramídou pred sto rokmi (alebo 4500 rokov po tom, čo bola postavená) viac vnútorne prepojené so starovekou egyptskou mysľou, než myšlienky tých, ktorí prišli o storočia neskôr? Čo možno opísať ako modernú perspektívu? Vo svojej dobe by bol Herodotos  určite považovaný za moderného. Rovnako moderne zmýšľali aj Petrie, Marriette, Champollion či Howard Carter, zároveň však bolo ich myslenie ovplyvnené predsudkami a stereotypmi doby.

 

Pokiaľ sa jedná o úplné poznanie technologických zručností starých Egypťanov, nemôžeme urobiť žiadny konečný záver. To, čo nám zostalo, je už iba kostra z toho, čo existovalo v čase starého Egypta. Táto kostra sa zachová vo forme precízne opracovaného kameňa. Som presvedčený, že šaty, do ktorých sme kostru navliekli, sú len obyčajné handry v porovnaní s tým, čím by mala byť odetá. V minulosti som navrhol, že starí Egypťania mohli využívať pri stavbe pyramíd pokročilejšie  technológie. Zároveň som vyjadril pochybnosti o stavebných postupoch preferovaných egyptológmi. Tieto metódy sú primitívne a zahŕňajú kamenné a drevené palice, medené sekáče, vrtáky a píly ako aj kamenné kladivá na opracovávanie magmatických hornín.

Keď sa dívame na neuveriteľnú presnosť boxov v Serapeu, mali by sme pripomenúť práce sira Williama Flindersa Petrieho, ktorý zmeral pyramídy v Gíze. Meraniami zistil, že obkladové kamene boli narezané s presnosťou 0,010 palca a časť Zostupnej chodby mala presnosť 0,020 palca na dĺžke 150 stôp.

Aby sme pochopili ako starí Egypťania vytvorili svoje dielo, musíme sa spoliehať na výskum vedcov a inžinierov. Oni vykonávajú merania pomocou moderných prístrojov, analyzujú celý rozsah prác a porovnávajú ich s našimi vlastnými schopnosťami. Egyptológovia však nedokážu vysvetliť  ako starí Egypťania vytvorili svoje pamiatky. Napríklad ťahanie 25 tonového bloku zo žuly po drevených valcoch s veľkými ťažkosťami bolo síce možné, ale nevysvetľuje to ako by mohli presunúť 500 tonový obelisk alebo monolitické sochy vážiace 1000 ton. Vytesanie niekoľkých kubických centimetrov žuly pomocou doleritu nevysvetľuje ako mohli byť z podložia vyťažené tisíce ton žuly extrémne presných tvarov a umiestnené vo forme monumentálnych umeleckých diel v chrámoch Horného Egypta. Ak chceme poznať skutočné schopnosti starých Egypťanov, mali by sme spoznať a oceniť plný rozsah ich práce.

Boxy v Serapeu sú výzvou pre tých, ktorí sa pokúšajú vysvetliť zručnosť starých Egypťanov, nie sú to zložité povrchy, ako sochy Ramzesa II, ktoré zdobia Severný a Južný chrám. Možno sa pýtate, prečo som obrátil svoju pozornosť k sochám. Pretože monolitické sochy Ramzesa sú výzvou pre všetkých, ktorí by sa pokúšali vysvetliť ako boli vyrobené.

Čo má tvár Ramzesa spoločného s moderným presne vyrobeným predmetom ako je napríklad automobil? Sú to plynulé kontúry so zreteľnými rysmi a dokonalá súmernosť. Jedna strana Ramzesovej tváre je ideálnym zrkadlovým obrazom druhej strany a znamená to, že bola vyhotovená za pomoci presných meraní. Sochu teda vytesali do zložitých detailov. Čeľusť, oči, nos a ústa sú symetrické a boli vytvorené pomocou geometrického systému, ktorý zahŕňa pytagorejský trojuholník, rovnako ako zlatý obdĺžnik a zlatý trojuholník. V žule je zakódovaná staroveká posvätná geometria.

Obr.3: Socha Ramzesa v MemphiseKeď som robil výskum pre svoju knihu Elektráreň v Gíze (The Giza Power Plant) stretol som sa po prvýkrát s Ramzesom Veľkým. Bolo to v múzeu v Memphise v roku 1986 a zaujímal som sa hlavne o staviteľstvo a pyramídy, takže som nemal záujem o sochy alebo návštevu chrámov na juhu. Pri pohľade nadol po celej dĺžke 300-tonovej Ramzesovej sochy som si všimol, že nos je symetricky tvarovaný a nosné dierky rovnaké. Význam tohto faktu získal väčšiu dôležitosť keď som navštívil chrámy v roku 2004 a bol som fascinovaný trojrozmernou dokonalosťou sôch Ramzesa v Luxore. Vyhotovil som digitálne snímky, takže som mohol preskúmať niektoré vlastnosti sôch v počítači. Snímky odhalili oveľa vyššiu úroveň technológií, než akú som spomínal vyššie.

Pri fotografovaní Ramzesa bolo dôležité, aby bol fotoaparát orientovaný pozdĺž stredovej osi hlavy. Aby som mohol porovnať jednu stranu tváre s druhou, zhotovil som snímku obrátenú vodorovne a na 50% transparentnú. Potom som prevrátený obraz umiestnil nad pôvodný snímok na porovnanie oboch strán. Výsledky boli pozoruhodné. Objavil som eleganciu a presnosť, ktorá je bežne vlastná Lexusu za podmienok existencie techniky výroby aká existuje dnes. Techniky, ktoré vraj starí Egypťania používali – ako nás učili v škole – neprinesú presnosť modelu Fordu T, nieto ešte Lexusu alebo Porsche.

Obr.4: Symetria Ramzesovej sochy v LuxoreVieme, že starí Egypťania používali vo svojich návrhoch mriežku a že takáto metóda alebo technika je intuitívna. Nie je potrebný kvantový skok od predstavivosti remeselníka k modernému spôsobu konštrukcie. V skutočnosti sa táto technika dnes používa nielen v dizajne, ale aj v organizačných postupoch a konceptoch. Grafy a tabuľky sa používajú na odovzdávanie informácií a organizovanie práce.

S ohľadom na túto skutočnosť som vzal fotografiu Ramzesa a položil som na ňu mriežku. Samozrejme, že mojou prvou úlohou bolo určiť veľkosť a počet buniek použitých v mriežke. Predpokladal som, že črty tváre ma privedú k odpovedi  a študoval som, ktoré vlastnosti by boli najvhodnejšie. Po dlhšej úvahe som použil mriežku podľa rozmerov úst. Zdalo sa mi, že ústa by nám mali čo povedať vďaka svojmu neprirodzene obrátenému tvaru, takže som umiestnil mriežku s rozmermi buniek, ktoré boli rovnakej výšky a polovičnej šírky ako ústa. Bolo potom jednoduché vytvoriť kruhy na základe geometrie rysov tváre. Nečakal som však, že by sa zhodovali s čiarami v toľkých miestach. V skutočnosti som bol ohúrený týmto objavom. Mojou mysľou prebleslo: „Dobre, teraz to prestáva byť náhoda a stáva sa to odrazom pravdy?“

Vďaka mriežke som zistil, že Ramzesove ústa mali rovnaké proporcie ako klasický pravouhlý trojuholník s pomerom strán 3:4:5. O hypotéze, že starí Egypťania vedeli o Pytagorovom trojuholníku ešte pred Pytagorom a mohli dokonca Pytagora učiť svoje predstavy, sa medzi vedcami už diskutovalo. Ramsesova tvár bola vytesaná na základe Pytagorovho trojuholníka, či už to bolo úmyslom starých Egypťanov alebo nie. Ako môžeme vidieť na obrázku č. 5, Pytagorova mriežka nám umožňuje analyzovať tvár ako ešte nikdy predtým.

Obr.5: Geometria Ramzesovej tváre v Luxore

Geometria a presnosť Ramzesových sôch ako aj objavenie stôp nástrojov na niektorých zo sôch sú podrobnejšie popísané v knihe Lost Technologies of Ancient Egypt (Stratené technológie starého Egypta). Malé, zdanlivo bezvýznamné pochybenia spôsobené starými nástrojmi prinášajú na svetlo informácie, z ktorých môžeme odvodiť spôsob výroby.

Ďalší pozoruhodný príklad obrábania žuly sa nachádza na kopci 5 míľ od Gízy. Abú Rawáš objavil nedávno ako „stratenú pyramídu“  Záhí Hawáss, generálny tajomník Najvyššej rady pre pamiatky v Egypte. Nemal som veľké očakávania, keď som prvýkrát navštívil toto miesto vo februári 2006. No to, čo som našiel, bol kus žuly taký pozoruhodný, že som sa vrátil do tejto lokality ešte 3-krát ukázať svedkom jeho jedinečné vlastnosti. Pri rôznych príležitostiach ma sprevádzali David Childress, Judd Peck, Edward Malkowski, Dr. Arlan Andrews a Dr. Randall Ashton. Edward Malkowski okamžite nazval kameň novou ružovo-červenou Rosetskou doskou. Strojný inžinier Arlan Andrews nezávisle na tom dospel k rovnakému záveru.

Obr. 6: Kameň z Abú Rawáš

Pri bližšom pohľade na povrch bloku na obrázku 6 – F môžeme vidieť pruhy, ktoré sú od seba vzdialené približne medzi 0,030 palca (0,762 milimetrov) a 0,06 palca (1,52 mm). Jedná sa o spoločný rys mnohých artefaktov nájdených v Egypte vrátane niektorých otvorov a jadier z týchto otvorov. Zaoblenie kde sa rezná plocha končí je záhadou, keď vezmeme do úvahy rôzne spôsoby, ktorými mohol byť blok vytvorený. Jedným z navrhovaných vysvetlení bolo, že kameň sa opracovával priamočiarou pílou, ktorá bola zakrivená a tak sa vytvorili krivky na kamennej tvári. Ak by to bolo možné, dalo by sa tým vysvetliť jedno zaoblenie bloku. Ale či sa dívate na blok zhora, alebo zboku, vždy uvidíte zakrivenie. Keď toto všetko vezmeme do úvahy, musíme priamočiaru pílu úplne vylúčiť.  Ďalšou možnosťou, ktorá mi bola navrhnutá, bolo, že kameň bol rezaný kamennou guľou vychádzajúcou z otočného bodu. No je zjavné, že kameň je opracovaný s oveľa väčšou precíznosťou.

Snažil som sa predstaviť si proces, v ktorom by bol celý kus vyrezaný v jednom kroku, ale nemohol som prísť na metódu, ktorá by nevyžadovala od nástroja viac než boli jeho možnosti. Inými slovami,  predpokladajme, že väčší blok bol rezaný pílou pod určitým uhlom pozdĺž rýh. V závislosti na hrúbke celého bloku by sa tenký blok oddelil od hrubšieho. Ale priloženie kameňa k píle pod určitým uhlom by malo za následok zväčšenie reznej plochy. Pri hľadaní odpovede na túto hádanku bolo nutné vypočítať polomer píly. Kameň bol rezaný kotúčovou pílou, ktorá mala priemer viac ako 37 stôp. To sa zdá byť takmer neuveriteľné, ale dôkazy sú vytesané do kameňa pre každého, kto si ich chce zmerať a znázornené na obrázku 7 a 8.

Obr.7: Pohľad spredu na kameň z Abú Rawáš

Obr. 8: Pohľad zhora na Abú Rawáš

Boxy v Serapeu, socha Ramzesa a kameň v Abú Rawáš sú tri príklady z mnohých, ktoré boli podrobne preskúmané a sú spomenuté v knihe Lost Technologies of Ancient Egypt. Ďalšie unikátne artefakty ako sú stĺpová sieň v chráme Dendera, opracované kamene v Gíze, nedokončený obelisk, preslávené Petrieho jadro, jedinečný artefakt, ktorý bol zdrojom kontroverzie odkedy ho Petrie objavil či Biela koruna Horného Egypta, ktorá je pozoruhodným príkladom staroegyptskej geometrie. Elipsoidy a elipsy boli neoddeliteľnou súčasťou znalostí starých Egypťanov. Dôkazy sú vytesané do tvrdej žuly a hovoria o úžasných schopnostiach starých národov.

Pohled zblízka

Kus kamenného bloku opracovaný strojově v době více jak 3000 BCE

Staré civilizace používaly pro opracování velkých kamených bloků

View Results

Nahrávání ... Nahrávání ...
Líbí se vám článek? Podpořte, prosím, překladatele v další práci a nastavte trvalý příkaz na transparentní účet: 2900794933/2010. Platby ze zahraničí IBAN: CZ8920100000002900794933, SWITFT: FIOBCZPP. Do zprávy pro příjemce uveďte prosím "DAR" a název článku nebo vyplňte VS: 08110 a SS: 100.

Napsat komentář