«« »»

Tibetskí mnísi

Tibet je hornatá, drsná krajina, kde musia osídlenci doslova bojovať o prežitie. Nikoho neprekvapí, že i viera, ktorá sa zrodila v tak ťažkých podmienkach, bola nemenej drsná ako sám život…

Keď sa v roku 1938 vydala do Tibetu z Berlína nemecká expedícia, Nemci napodiv pomerne rýchlo kontaktovali dalajlámu i ďalších Tibeťanov. Tiež sa spojili s kňazmi tibetského náboženstva bon (bonpo). Tí potom nielenže umožnili nemeckým vedcom skúmať rodný kraj a komunikovať s miestnym obyvateľstvom, ale i natočiť ich tajomné rituály.

Čo si získalo tibetských kňazov natoľko presvedčivo, že umožnili cudzincom to, čo zvyčajne nedovolili ani vlastným krajanom? Hostia prišli z ďalekej krajiny, ktorá povýšila svastiku na úroveň národného symbolu – rovnakú svastiku, akej sa stáročia klaňali v Tibete.

Bohovia a démoni

Pred tým, ako sa do týchto ťažko dostupných končín horského masívu dostal indický budhizmus, Tibeťania sa klaňali duchom, bohom i démonom. Tieto vyššie bytosti mali len jenu úlohu – ničiť ľudí. Človeka terorizovali vodní démoni, duchovia zeme i nebeskí bohovia a všetci boli značne krutí.

Svet Tibeťanov mal trojitú štruktúru: biele nebesia obývali bohovia a dobrí duchovia Lha, červená zem bola obývaná ľuďmi a mnohými krvilačnými duchmi (stávali sa nimi mŕtvi bojovníci, ktorí nenašli pokoja) а modré vody boli analógiou pekla, odkiaľ sa vynárali samí neľútostní zabijaci ľudí.

Kňazi v kostýmoch tibetských démonov

Je zrejmé, že láskavosť bohov, ich náklonnosť a ochranu, bolo treba povzbudzovať. Preto sa k nim modlili a prinášali im obete. Zlých duchov a démonov bolo treba upokojovať, modliť sa a prinášať obete. Modlili sa aj za ochranu Bieleho boha neba a jeho ženy, ktorých považovali za blahosklonných k ľuďom, tiež k Čiernej bohyni zeme a krutému Červenému tigrovi a divokému drakovi.

Povaha Tibetu a neustále nájazdy nepriateľov neumožňovali ľuďom poľaviť, ale verili, že po smrti sa ocitnú na lepšom mieste a v novom mladom tele – medzi bohmi na nebesiach.

Vedci predpokladajú, že sa súčasné náboženstvo bon sformovalo z pohanského kultu, iránskeho mazdaizmu a indického budhizmu. No základom náboženstva bon bol práve šamanizmus. Hoci presnejšie by bolo nazývať ho zvláštne pohanské praktiky. V čase upevnenia budhizmu v Tibete (VIII. – IX. stor.) už bolo náboženstvo bon plne sformované. Svojim spôsobom bolo národným náboženstvom.

Tibeťania mali svoj panteon bohov i hrdinov a vytvorili si mýty o démonoch a zlých duchoch. Kňazi vykonávali obrady, pochovávali mŕtvych a robili zázraky, ktorým veril celý Tibet. Dokonca liečili chorých a kriesili mŕtvych. Nejeden horal predtým, než sa vydal na dlhšiu cestu, požiadal o pomoc kňaza bon. A tak žiadna udalosť v živote ľudí neostala nepovšimnutá.

Dar Shenraba

Podľa legendy priniesol náboženstvo bon do Tibetu Tonpa Shenrab Miwoche, ktorý prenasledoval démonov, čo mu ukradli kone. Shenrab žil v XIV. tisícročí pred naším letopočtom. Prišiel z Olmo Lungring (časť západného Tibetu) z kráľovstva Tazig na východe Iránu. Bol to samotný vládca.

Podľa inej verzie sa narodil práve v krajine Olmo Lungring pri hore Yundrung Gutseg, známej tiež ako hora Deviatich svastík – údajne uložených jedna na druhej otáčajúcich sa proti slnku. Stála presne na Osi sveta. Stalo sa to v časoch, keď indickí bohovia lietali na vimanách a viedli vesmírne vojny.

Podľa tretej verzie sa všetko udialo o čosi neskôr, bližšie k našim časom. No Shenrab tiež so sebou priniesol posvätnú zbraň, v Indii známu ako vadžra (blesky prekrížené v tvare svastiky) a od tej doby sa v chrámoch Tibetu chránia rituálne dorje, zhotovené podľa predlohy prvej zbrane legendárneho Shenraba.

Vedci sa domnievajú, že Shenrab Miwoche mohol byť skutočne historickou osobnosťou, ktorá zdokonalila pravidlá a rituály náboženstva bon a zároveň bol predchodcom iného reformátora – Luga z rodu Shen.

Ak po Shenrabovi zostali len útržkovité poznámky, tak Shenchen Luga skutočne existoval. Narodil sa v roku 996 a dostal bonské zasvätenie od kňaza Rashaga. Venoval sa hľadaním starých cenností (tj. svätých textov). Podarilo sa mu nájsť tri zvitky, ktoré boli zahrnuté do vtedajšieho náboženstva bon, silne zdeformovaného následkom prenasledovania Trisonga Detsena – tibetského vládcu, ktorý šíril budhizmus.

Vzťahy medzi budhistami a kňazmi sa neformovali dobre. Budhisti si podrobili celý Tibet a pokúšali sa vykoreniť miestne obyčaje i vieru. V dostupnejších oblastiach sa im to podarilo. Zároveň je však pravda, že budhizmus bol v Tibete pochopený špecificky a nepodobal sa na ten indický.

Avšak odpor nasledovníkov náboženstva bon dosiahol taký vzostup, že budhisti museli okamžite zaviesť ustanovenie, že tí, čo zahynuli v boji za upevnenie správnej viery, budú oslobodení od karmického trestu!

Do XI. stor. bolo náboženstvo bon zakázané pod trestom smrti. Napokon museli ísť prívrženci bon do vyhnanstva vysoko do hôr, inak by ich úplne vyhubili. Situácia sa zmenila až v XVII. stor., keď bol na rolu panchen lamy vybraný chlapec z tejto komunity. Ten však odmietol zvyk prestúpiť s celou svojou rodinou a príbuznými k budhizmu. Rozhodol sa i naďalej hlásiť k svojej viere v mieste, kde sa narodil. Od tej chvíle sa však vzťahy ku kňazom náboženstva bon zlepšili a nechávali ich na pokoji.

Zvláštne rituály

Nikto nevie, ako kedysi vyzerali rituály a praktikovanie náboženstva bon. Staré texty, na ktoré sa odvolávajú nasledovníci, sú len kópie XIV. stor. No v tom období už do bon prenikli prúdy mazdaizmu  a budhizmu. Avšak niektoré rituály majú predsa len veľmi starý pôvod.

Zvyk vykonávania nebeského pohrebu má začiatok niekde v temnote vekov, keď sa nasledovníci bon snažili dosiahnuť nebesá a ocitnúť sa vedľa svojich bohov. Verilo sa, že pochovávanie do zeme, či do hrobiek v horách, nie je práve najlepší spôsob ako sa dostať na nebesá. Kňazi praktikovali iný spôsob poslednej rozlúčky – ponechávali telá na vrchoch hôr, aby vtáky vyčistili kosti od krvi, pretože nebo považovali za pravlasť ľudí a takto sa mohli vrátiť späť domov.

Iným rituálom bolo vzkriesenie pomocou tajných textov. Kňazi mohli vrátiť život do mŕtveho tela a aj využívali tento rituál v časoch, keď v boji umieralo veľa vojakov.

Pravdou je, že vzkriesenie sa týkalo len tela človeka, aby mohlo dokončiť svoje poslanie či nedokončenú prácu – t.j. výborne sa hodilo pre boj s nepriateľom, no na nič viac nebolo vhodné. Nemeckí výskumníci v Tibete zachytili takéto vzkriesenie na kinofilm. Pretože v Tretej ríši verili v mystiku, film mal veľký úspech.

Pri rituáloch používali i posvätnú zbraň dorje. Ale! Už viac nevytváralo údery bleskov. Dorje sa stalo len súčasťou kňazského rúcha, vplietali ho do čelenky zo štylizovaných lebiek a kostí. Aj bubon, na ktorý pri obrade bubnovali, bol ozdobený lebkami. Samozrejme, že to pôsobilo odstrašujúco, ale zázraky kňazov boli založené na umení ovládať svoje telo i myseľ ostatných.

Svastika, ktorá tak uchvátila a potešila Nemcov, mala tiež jednoduché vysvetlenie – neísť, nenasledovať, nenapodobňovať slnko, dosahovať všetko sám, vyhýbať sa ľahkým cestám i  jednoduchým objasneniam. Takto sa v skutočnosti začínala cesta učňa náboženstva bon.

Samotní kňazi až do konca nepochopili, akého priateľa zo severu to mali. Priateľské vzťahy s hitlerovským Nemeckom podporovali až do konca roku 1943. Očividne považovali nemeckého vodcu za svojho učňa a niektorí z nich sa dokonca dostali i do ďalekého Nemecka, kde napokon našli svoju smrť.

Hitlerovský medzník v histórii náboženstva bon dnešní kňazi odmietajú. Nasledovníci tohto náboženstva sa dnes odhadujú približne na 10%  z celého obyvateľstva Tibetu a patrí im 264 kláštorov a množstvo osád.

Líbí se vám článek? Podpořte, prosím, překladatele v další práci a nastavte trvalý příkaz na transparentní účet: 2900794933/2010. Do zprávy pro příjemce uveďte prosím "DAR" a název článku nebo vyplňte VS: 16334 a SS: 100.

Napsat komentář

Líbí se vám naše stránky?

Podpořte prosím autory a překladatele trvalým příkazem na transparentní účet: 2900794933/2010
nebo pomozte s překlady.