Třetí říše: Základna 211 na Antarktidě (6. díl): Továrna na létající talíře

210730x 24. 01. 2017 1 čtenář

Koncom roku 1946 skúsený polárnik admirál Richard E. Byrd dostal úlohu – viesť vedecko-výskumnú expedíciu do Antarktídy. Dostala kódové označenie High Jump.

Úlohou americkej expedície bolo štúdium časti ľadového kontinentu s názvom Zem kráľovnej Maud, alebo aj Nové Švábsko. Vybavená však bola prinajmenšom zvláštne. K brehom Antarktídy boli vyslané: lietadlová loď, 13 lodí rôzneho typu, 25 lietadiel a helikoptér. Do výpravy vstúpilo len 25 vedeckých pracovníkov, zato však až 4100 mariňákov, vojakov a dôstojníkov! Čoskoro sa v amerických novinách objavili informácie o tom, že skutočným cieľom výpravy bolo hľadanie tajnej „Základne 211“ patriacej nacistom.

Stavbu základne začali velitelia Tretej ríše ešte v roku 1938. Spočiatku bola na ľadový kontinent vyslaná výskumná loď. Hydroplán, ktorý sa nachádzal na palube, vyfotil takmer štvrtinu kontinentu a zhodil na ľad kovové vlajočky so svastikou. Nemecko sa vyhlásilo za vlastníka  obrovského územia, ktoré dostalo názov Nové Švábsko.

Potom sa k brehom Antarktídy potajme vydali ponorky s „morskými vlkmi“ admirála Karla Dönitza. Po skončení druhej svetovej vojny sa našli dokumenty poukazujúce na to, že v Novom Švábsku našli bádatelia systém jaskýň s teplým vzduchom, ktoré sú medzi sebou poprepájané. Keď Dönitz spravil bilanciu výsledkov výpravy, povedal: „Moji potápači našli skutočný zemský raj“. V roku 1943 vypustil zo svojich úst ešte jednu pre mnohých nepochopiteľnú frázu: „Nemecká námorná flotila je hrdá na to, že na druhom konci sveta vytvorila pre führera nedostupnú pevnosť.“

Aby mohlo podzemné mesto v čase druhej svetovej vojny na Antarktíde pokojne existovať,  nemecká námorná flotila podnikla bezprecedentné bezpečnostné opatrenia. Akékoľvek lietadlo či plavidlo, ktoré sa zjavilo nad oceánom omývajúcim Zem kráľovnej Maud okamžite mizlo na dne. Od roku 1939 začalo systametické osvojovanie si Nového Švábska a budovanie tajnej nacistickej základne pod názvom Základňa 211.

Raz za tri mesiace uskutočnila na Antarktídu cestu loď s názvom Schwabenland. Už o pár rokov prepravili na Antarktídu ťažobné stroje a ďalšiu techniku, vrátane železničnej dráhy, vagónov a tiež obrovské frézy na stavbu tunelov. Na zásobovanie Základne 211 použili 35 najväčších ponoriek, z ktorých odmontovali výzbroj a prispôsobili ich na prepravu nákladu rôzneho typu. Podľa amerického plukovníka Wendella Stevensa, ktorý na konci vojny pracoval vo výzvednej divízii, okrem nich nemci zostrojili osem obrovských nákladných ponoriek. Všektky boli spustené na vodu a používali sa výhradne na prepravu nákladu na tajnú Základňu 211.

Na konci vojny mali nemci deväť výskumných spoločností, kde testovali projekty „lietajúcich diskov“. Podľa plukovníka Vitalija Šelepova (Виталия Шелепова), ktorý zozbieral množstvo materiálu z histórie obsadenia Antarktídy nemcami, v čase druhej svetovej vojny minimálne jednu takúto spoločnosť preniesli do Antarktídy a tu zahájili výrobu lietajúcich strojov. Pomocou ponoriek prepravili na južný kontinent tisíce väzňov z koncentračných táborov ako pracovnú silu, významných vedcov aj s rodinami a tiež členov Hitlerjugend – genofond budúcej „čistej“ rasy.

V podzemnom meste izolovanom od okolitého sveta viedli vedci výskum na vytvorenie nadčloveka, ktorý mal vládnuť svetu, ale aj na zdokonaľovanie zbraní, ktoré by umožnili dobyť celý svet. Takouto technológiou boli aj diskolety. V niektorých zahraničných novinách sa na konci 20. storočia objavili články, v ktorých sa hovorilo o tom, že nemeckým bádateľov sa v Tibete podarilo nájsť úložiská prastarých znalostí. Tieto materiály boli využité pri vývoji a výrobe na konci druhej svetovej vojny úplne nových lietajúcich zariadení vo forme veľkých lietajúcich diskov, ktoré dosahovali rýchlosť až 700 kilometrov za hodinu a dokázali obletieť celú zemeguľu.

Teraz sa vrátime k výprave admirála Byrda. Počas prvého mesiaca práce vyfotili americké lietadlá okolo 49 tisíc snímkov ľadového kontinentu na území Zeme kráľovnej Maud a nastala potreba detailnejšieho skúmania pozemnými jednotkami. A udialo sa niečo nevysvetliteľné: 3. marca 1947 sotva rozbehnutý výskum zastavili a lode urýchlene odvolali domov.

Rok na to, v máji 1948, na stránkach európskeho časopisu „Brizant“ uverejnili senzačný článok. Ukazuje sa, že prácu expedície prerušili kvôli „tvrdému odporu protivníka“. Pri stretoch stratili jednu loď, štyri bojové lietadlá, zomreli desiatky ľudí. A ďalšich deväť lietadiel museli opustiť pre ich nepoužiteľnosť. V článku boli opublikované spomienky členov posádky bojových lietadiel. Letci rozprávali o neuveriteľných veciach:  „lietajúcich diskoch“ vynárajúcich sa spod hladiny vody, o útokoch, zvláštnych atmosférických fenoménoch, psychických ťažkostiach…

Poznámka o strete amerických lietadiel s neznámymi „lietajúcimi diskami“ v tlači bola natoľko neuveriteľná, že ju väčšina čitateľov pokladala za novinársku kačicu. Prešlo niekoľko desiatok rokov s z ľadového kontinentu sa začali šíriť správy o tom, že UFO v tvare disku sa tu objavuje niekoľkonásobne častejšie ako v iných oblastiach.

Najznámejší prípad sa odohral v roku 1976. Japonskí bádatelia súčasne zachytili na radaroch 19 okrúhlych objektov, ktoré „dopadli“ na Antarktídu rovno z vesmíru a náhle zmizli z obrazoviek.

Solídny americký žurnál Weekly World News v roku 2001 vytlačil oznam o tom, že nórski vedci našli v hĺbke antarktického kontinentu, vo vzdialenosti okolo 160 kilometrov od hory Mount McClintock, záhadnú vežu! Výška stavby mala okolo 28 metrov. Postavená bola zo stoviek ľadových blokov a pripomínala  strážnu vežu stredovekého zámku. S prihliadnutím na vášeň nacistov k stredovekej symbolike sa mimovoľne natíska myšlienka, či ju vytvorili esesáci, pokladajúci sa za pokračovateľov práce nemeckých rytierskych rádov.

Nedávno sa hypotéza o tom, že tajná Základňa 211 stále existuje a pokračuje vo svojej činnosti, opäť otvorila. V jedných ufologických novinách sa objavil článok Oľgy Bojarinovej o zvláštnej udalosti, ktorá sa stala na Antarktíce v marci 2004. Kanadskí letci našli pozostatky nejakého lietajúceho stroja na ľade a vyfotografovali ich. Na fotkách bol široký kráter, v centre ktorého sa nachádzal poškodený lietajúci disk. Kvôli podrobnejšiemu štúdiu bola na toto územie vyslaná špeciálna výprava, no tá už nenašla ani diskolet, ani úlomky.

A teraz to najzaujímavejšie. O dva týždne do redakcie Toronto Tribune, ktorá zverejnila fotografiu lietajúceho stroja, prišiel 85-ročný Lance Bailey. Povedal novinárom, že je z Ruska a jeho skutočné meno je Leonid Belyj (Леонид Белый). V čase vojny bol uväznený v koncentračnom tábore, väzni ktorého pracovali v tajnom vojenskom závode na lietadlá na obývanom mieste Peenemünde.

„Som v šoku,“ – povedal Lance Bailey. „Veď na fotkách sú jeden vedľa druhého obrázky zariadenia, ktorý som ja svojimi vlastnými očami videl pred 60 rokmi… V septembri 1943 preniesli štyria robotníci na betónovú plošinu vedľa jedného z hangárov okrúhly objekt s priezračnou kabínou v centre. Podobal sa na prevrátenú panvicu na maličkých nafukovacích kolesách. Tento „lievanec“ vydal syčiaci zvuk, vzlietol nad betónovú plochu a zostal visieť vo výške niekoľkých metrov.

Ak teda v novinách neopublikovali najnovšiu novinársku „kačicu“,  vyzerá to tak, že na Antarktíde predsa len existovala nemecká tajná Základňa 211 a vyrábali na nej diskolety. Samotný fakt havárie jedného z lietajúcich strojov a prehľad, s akým boli pozostatky odstránené doslova spod nosa Kanaďanov svedčí o tom, že tajná podzemná základňa ďalej pokračuje vo svojej činnosti.

Kdo se skrývá na Antarktidě?

View Results

Nahrávání ... Nahrávání ...

Třetí říše: Základna 211

Další díly ze seriálu

2 komentářů k "Třetí říše: Základna 211 na Antarktidě (6. díl): Továrna na létající talíře"

Napsat komentář